HERĽANY

Herľany ležia uprostred malebnej krajiny na úpätí západných svahov Slanských vrchov /na rozhraní častí Makovica a Mošník/, v údolí Herlianského potoka. Za svoj rozmach a slávu vďačia minerálnym prameňom, ktoré tu boli známe už v 17. storočí.

Pri minerálnych prameňoch vznikli svojho času jedny z najznámejších kúpeľov v celom Uhorsku. Najväčší rozkvet zažívali v druhej polovici 19. storočia a ukončila ho až 1. svetová vojna. Vďaka kúpeľom sa v roku 1872 v Herľanoch zrodil aj svetový unikát - jediný studenovodný gejzír aktivovaný ľudskou rukou - od klasických gejzírov sa odlišuje nízkou teplotou vody, pretože je situovaný v oblasti so skončenou vulkanickou činnosťou. 

Na rozdiel od kúpeľov, gejzír funguje do dnešných dní a návštevníkov láka na fantastické predstavenie, ktoré sa koná približne každých 34-36 hodín. Čas najbližšej erupcie sa môžete dozvedieť tu.

Herľany a ich okolie však ponúkajú aj mnoho ďalších turistických cieľov - kúpeľný park a zaujímavé drevené sochy v ňom, minerálne pramene, prírodné rezervácie Malé Brdo a Rankovské skaly či Skaly pod Pariakovou, nálezisko opálov, stopy stredovekého hradu a predovšetkým nádherné lesy Slanských vrchov popretkávané desiatkami kilometrov trás pre peších aj cykloturistov. 

Podrobne ich môžete preskúmať na nasledujúcich digitálnych turistických mapách s GPS navigáciou. A potom sa nimi nechajte sprevádzať na Vašich potulkách:


Okolo Herlianského gejzíru - mapa





HISTÓRIA

Najstaršia dochovaná zmienka o Herľanoch je z roku 1487, kedy sa spomínajú pod názvom Haryan ako súčasť svinického panstva. V roku 1601 patrili panstvu Trebišov.

Herľany boli vďaka minerálnym prameňom známe ako kúpeľné miesto už v 17. storočí. Na liečivu silu tunajších prameňov ako prvý upozornil a chemicky ich analyzoval stoličný lekár Abovskej stolice Daniel Textoris.

Avšak na prelome 17. a 18. stor. bola obec vyľudnená a jej obyvatelia sa vysťahovali do susedných dedín. V súpisoch z rokov 1715 a 1720 sa Herľany vôbec nespomínajú. Neuvádza ich ani konskripcia cirkví a farárov z roku 1746, ani lexikón obcí z roku 1773

Napriek tomu v 18. stor. boli Herľany veľmi známe kúpeľné miesto, ktoré navštevovali aj cudzinci. V rokoch 1780-90, za vlády Jozefa II., boli postavené kúpeľné budovy, v ktorých sa nachádzalo 112 izieb s kapacitou 500 lôžok. V liečebných domoch bolo k dispozícii 25 kamenných vaní. Na pitnú liečbu sa využívali slané zemité železnaté minerálne pramene a na kúpeľnú liečbu sa využívala umelo ohrievaná voda.


Viacerí učenci venovali v rokoch 1772-1803 pozornosť tunajším liečivým vodám, pričom zdôrazňovali ich balneologický význam. Využívali sa na liečenie žalúdočných, črevných, reumatických ale aj ďalších chorôb.

Keď v roku 1869 už minerálne pramene nestačili kryť spotrebu kúpeľov, z poverenia Uhorského kráľovského ministerstva financií začali v roku 1870 s realizáciou vrtu s cieľom zabezpečiť pre kúpele dostatok vody. 

Výsledkom tohto vrtu je dnešný svetový unikát - jediný studenovodný gejzír vytvorený ľudskou rukou. 

V 19. storočí sa kúpele stali obľúbeným miestom nielen Košičanov, ale aristokratov z celého Uhorska. Spoločenský život sa koncentroval v kúpeľnom parku, ktorý bol založený v 2. pol. 19. stor. 

Park je dokumentom obdobia vzniku prvej verejnej zelene, ktorá poskytovala určitý priestor pre spoločenský a kultúrny život kúpeľov. Spolu s kúpeľnými budovami tvorí dokonalú kulisu gejzíru a pozvoľna prechádza do prirodzeného lesa Slanských vrchov, kam vedie turistický chodník, ktorým sa dostanete napríklad do prírodných rezervácií Malé Brdo alebo Rankovské skaly s nádherným výhľadom na okolitú krajinu.

Obec stratila kúpeľný ráz po 2. sv. vojne, kedže jej ničivé následky neboli už nikdy celkom odstránené a kúpeľná liečba sa neobnovila. Čiastočne renovované kúpeľné objekty slúžili ako reštauračné a ubytovacie zariadenia, neskôr tu bolo zriadené stredisko pre zahraničných študentov /1968-83/.

Od roku 1985 patrí celý bývalý kúpeľný areál Technickej univerzite Košice. Nachádzajú sa v ňom aj pamiatkovo chránené budovy Dargov, Branisko, Gejzír a Hornád.

Súčasťou obce Herľany je aj kedysi samostatná obec Žírovce.

www.herlany.ocu.sk

Sochy v parku


V roku 2011 sa v Herľanoch uskutočnil rezbársky plenér, na ktorom sa umelci nechali inšpirovať známymi i menej známymi architektonicko-historickými zaujímavosťami regiónu Abov /hrad Slanec,  románsko-gotický kostol vo Svinici, múzeum v Nižnej Myšli, kaštieľ v Budimíre, bitka pri Rozhanovciach/. 

Ich diela vyjadrujú osobitý pohľad autorov na zadané témy a majstrovskú prácu s drevom. Stali sa súčasťou parku ako jedna z jeho atrakcií, ktorá sama o sebe stojí za návštevu.


Prírodná rezervácia 

Malé Brdo


Vyhlásená v roku 1950 na ochranu zachovalých prirodzených spoločenstiev bukových dubín a typických bučín na juhozápadných až západných svahoch Slanských vrchov. V južnej a západnej časti sa nachádzajú prirodzené lesné lúky s bohatým kvetnatým porastom. 5. stupeň ochrany.

http://uzemia.enviroportal.sk/ 


Prírodná rezervácia 

Rankovské skaly


Vyhlásená v roku 1976 na ochranu skalného komplexu v Slanských vrchoch s typickými spoločenstvami, vzácnymi a ohrozenými druhmi rastlín. Sú medzi nimi aj xerotermné druhy, javorovo-lipové lesné spoločenstvá. V neposlednom rade hniezdisko chránených dravcov vrátane stále ohrozenejších druhov sokola. Významná krajinná dominanta s nádherným výhľadom na okolitú krajinu. 5. stupeň ochrany. 

Prírodná pamiatka 

Skaly pod Pariakovou


Vyhlásená v roku 1987 a súčasná rozloha je 60 ha. Mnohé zo skalných útvarov majú bizarne tvary a pri rôznych uhloch pohľadu na ne pripomínajú vždy iné veci alebo bytosti, podľa čoho aj dostali názvy /napr. Kamenný hríb/. 5. stupeň ochrany.

http://uzemia.enviroportal.sk/  


Nálezisko opálov


V okolí obce sa vyskytujú rôzne druhy opálov. Asi najznámejší je výskyt tzv. mäsových opálov, ktoré sa nachádzajú približne 4 km severovýchodne od obce neďaleko cesty vedúcej do Banského. Východ opálovej žily sa nachádza neďaleko Herlianskeho sedla v nadmorskej výške 700 m.


Hradisko 


2 kilometre od Herlian sa na zalesnenom kopci na kóte "Hradisko" zachovali chabé zvyšky stredovekého hradu z 13. storočia.

 


Národná prírodná pamiatka 

Herliansky gejzír


Herliansky gejzír sa od klasických gejzírov odlišuje situovaním vo vulkanických vrchoch so skončenou sopečnou činnosťou, nízkotermálnou vodou ale najmä tým, že bol umelo aktivovaný vrtom hlbokým 404,5 m.

Vtedajšie Uhorské kráľovské ministerstvo financií poverilo známeho banského inžiniera Viliama Zsigmondyho, bratislavského rodáka a špecialistu na prieskum minerálnych a úžitkových artézskych vôd, úlohou zabezpečiť dostatok liečivej minerálnej vody pre kúpele.

Vrt začal hĺbiť v roku 1870. Prvý horizont podzemnej vody bol v hĺbke 111 m. Keď vrt dosiahol hĺbku 172 m /16. 8. 1872/, nastala prvá erupcia do výšky 4 m a trvala 5 minút. Ďalšia erupcia nasledovala 4. 7. 1873 z hĺbky 275 m. Bola taká silná, že prerazila strechu vŕtnej veže vysokej 20 m. Nasledujúca erupcia bola 17. 12. 1873 a opakovala sa už častejšie.

Keď vrt dosiahol hĺbku 330 m /15.-25. 10. 1874/, voda eruptovala neprestajne 10 dní do výšky až 112 m. Vrt sa skončil 6. 5. 1875 v hĺbke 404,5 m.


Vrt do hĺbky 351 m zapažuje kolóna pažníc s vnútorným priemerom 10,3 cm. Spodná časť vrtu, v hĺbke od 351 do 404,5 m, kde bol navŕtaný hlavný artézský horizont, nie je zapažená. V r. 1980 bola vykonaná oprava zrubu fontány gejzíru. Erupčné intervaly boli spočiatku 8-9 hodín neskôr 18-20 hodín a mali výdatnosť 21-36 litrov za sekundu.

V súčasnosti sa erupcia opakuje v 34-36 hodinových intervaloch, voda strieka do výšky 22 m, erupčná činnosť trvá 25 minút a priemerná výdatnosť je 25-30 litrov za sekundu. Čas medzi erupčnými periódami závisí od zrážkovej činnosti. Pri väčších zrážkach sa skracuje a naopak. Energiou spôsobujúcou erupciu je kysličník uhličitý pochádzajúci sčasti z vulkanitov a sčasti z mezozoických karbonátových súvrství.

Podľa chemického rozboru, vykonaného v r. 1995, je voda z Herlianského gejzíru stredne mineralizovaná, natrium-chlorido-bikarbonátového typu. Podl'a klasifikácie platnej normy je to prírodná voda hydrouhličitano-chloridová, sódna, uhličitá, sírna hypotonická. Pri erupcii vykazuje nárast teploty od 10°C do 17,8 °C, ďalej nárast vodivosti vody a obsahu C0 2. Celková mineralizácia dosahuje 6350,32 mg/l. Celková objemovú aktivita alfa dosahuje 1,40 ± 0,47 Bq.l-1, aktivita beta dosahuje 1,52 ± 0,33 Bq.l-1, čo svedčí o zvýšenej rádioaktivite, ktorá je u väčšiny minerálnych vôd bežným javom. Pri erupcii je mineralizovanou vodou na povrch vynášaný ílovitý sediment.

Hoci Herliansky gejzír postupne stráca na sile, čas medzi erupciami sa predlžuje a aj ich sila sa zmenšuje, stále si zachováva jedinečnosť. "Pracuje" už vyše 100 rokov za rovnakých hydrodynamických a geotermických podmienok. Je predpoklad, že pokiaľ nebude násilne mechanicky poškodený, bude "pracovať" aj v ďalšom storočí.

Pre svoje špecifické vlastnosti a jedinečnosť, ktorými sa podstatne odlišuje od iných svetových gejzírov, možno ho právom pokladať za svetovú raritu. 

Jeho história, vrátane modelu vŕtneho zariadenia, ktoré pri prieskumných prácach používal Viliam Zsigmondy, sú zdokumentované v Zsigmondyho múzeu vo Visegráde v Maďarsku.

Herliansky gejzír je od roku 1987 národnou prírodnou pamiatkou. V roku 2016 bol zrekonštruovaný z finančných prostriedkov envirofondu SR a Technickej univerzity Košice. 

Čas najbližšej erupcie gejzíru


Na rozdiel od kúpeľov, gejzír funguje dodnes a láka návštevníkov na fantastické predstavenie, ktoré sa koná približne každých 34-36 hodín.


Príbehy z nedávnej histórie


KUPEĽNE ROSKOŠE

Mariška Zahumňanska

Jednu ľetnu ňedzeľu u tim čaše, ked kupeľe fungovaľi jak švajčarske hodzinki, prihurkotal gu gejziru koč zo štiroma belima paripama. Kupeľne predstavenstvo a hosce hadaľi, hto to može buc ten veľkomožni s veľkomožnu, co zešľi z koča viperene a vibľečene na vih ir. Jak za ňima prišľi daľše tri koče zo služobňictvom, ta znaľi, že to ňehočhto. Z dvorani še takoj otvoreľi dzvere a opreci panstvu, na privitaňe vikročel spravca zo spravcovu, dohtore aji raditeľ.

Panstvo še odobralo do dvorani, služebňictvo s ladama bulo takoj vžato kupeľnim personalom do kupeľneho domu a kočar s koňama odvedol kočiš do osobitnej koňarňi. Každi bul taki zvedavi, že darmo prišol čas olovrantu a podahtorim aji čas na kupeľ, ňikeho aňi ňehlo. Ňedočekaľi še žadneho hiru, až rano še po kupeľoh rozňeslo, že prišlo jeho veľičenstvo grof Andraši s grofku. No ta to bula novina, ten ešči u tim kuce šveta jakživ ňebul.

Grof bul skutečňe grof, ľem grofka ňebula Andrašička, aľe mlada Ercejička. Večar grof prepatrel spis ani paper s kupeľnima hoscama, či medzi ňima ňenajdze dakeho, hto bi mu moh dzeku zopsuc a karti zamešac, no jak zoznal, že luft čisti, začal še druhe rano s grofku provadzic popod pazuhi jak zo svoju vlasnu. Ked grofka, ta grofka a grofka jak grofka.

Panstva tu bulo dosc, no ňihto grofoj ňebul roveň a hoč ho veľo z vidzeňa znaľi, ňihto še ňeopovažel krem pokloni, aňi šmelo okom bľisnuc. Hto bi tam aji pohiboval o pravosci a nač bi to bulo dobre? Ucešena para to bula, grof hlopisko jak dub - visoki, mocni, krasnej belej tvari s kandratim a švetlima vlasama, vona barnasta s vlasama jak halka a očama jak uheľ. Rovna bula jak švečka a štaldovna jak točanka. Jak še pred obedom prešľi gu prameňu, ta ľudze jih z oč ňespuščeľi a podahtore nižej postavene urodzenosci od zavisci až bľadľi.

Šepotaľi, oči jim bľiskaľi a kebi buľi mohľi, ta grofku s očama prekoľu a s jazikama zožru. Toto še končelo každi dzeň prega obeda, ked bul kirandulaž a jak na treci dzeň para ňevišla na prepatri, ta šicko bulo zabanovane, ňebul program.

Na pričiňe bula skutečnosc, co ju šopnul kupeľni raditeľ grofoj. Virozumel ho, že še tu staveľi, jak običajňe Forgačovci s poľovnu společnoscu a že za ňima poobedze pridu aji veľkomožne paňe. Stari dzedo Forgač prišol s dzecama, vihreval še do slunka na lavečke a dzeci špacerovaľi s komornu a pestunku kolo gejziru. Ostatňe panstvo še prehodzelo z nohi na nohu, postavkovalo, klaňalo še jedno druhemu a pľetkovalo. Stare grofki - Sečeňička, Zrinska a Šošaňa, co prišľi na Herľani poobedze s Forgačku medzi peršima, prikladaľi cvikere na oči a kukaľi jak sovi. Pri prameňu akurat zdobareľi dohtoroh Berčeňiho i Bergera a jak še na ňih, bosorki stare priľepeľi, ňemohľi še jih zbuc.


Grof Andraši dluhu hviľu s grofku ňemal, bo na ňih prišlo šaľenstvo, roskošovaňe, potim še šľapkaľii u bodvaňe a tak peľešeľi u posceľi. "Večar, jak Forgačovci pojdu domo a stare čeresla zavru oči, ta sebe virucime s kopitka." Jak še zocmelo tak še aji stalo. Vibľekľi še a podzme, no ňeznaľi jaki tu rovno u sobotu večar običaj. Sobotu večar še šicko stare aji mlade nahario gu gejziru pod stromi, bo tam začaľi hrac hudaci až z kadziška zo Šalgotarjanu. Po zocmeňu še šicko spratalo do kupeľnej dvorani a začal še taňec. 

Andraši še ňesol z grofku jak pav s pavicu a tak zlekučka pristupovaľi, žebi jim ňebulo, aňi vajco pod nohu puklo. No zato mu oči bľiskaľi. Dumal sebe: "Ozdaj, tu dakeho takeho guta ňepriňesla, co moju veľkomožnu dobre zna. Nakoňec, ta co? Šak vona, tam dze je, tež svate obrazki ňebočka, no a hibaj bi šaľena bula. "Dobre ja jej naturu a krev znam, to bi zdreveňic, abo še na kameň obracic mušela, žebi jej hlopa ňetrebalo."

Tu do štvorilki gu ňim pristupel baron Podmaňicki s grofku a ešči ľem to bulo na co patric. Aňi u Pešce bi še za taki taňec ňebuľi veľkomožne haňbeľi. Jak kapela dohrala, panstvo rozhoručene šedalo popod otvorene oblaki, Andraši še s Podmaňickim po tancu pobečeľovaľi s vinkom a išľi s grofkama šednuc za jeden stol. Ľem tu naraz, jakaška stara žgrapa pod kalapom jak hňezdo s kvetkama na Bože čudo, pristupela gu grofce Andrašičke - rozum še, Ercejičke a šľap jej z boku s perovim vejarom prega nosa. Grofka pľasnuta viskočela, grof pohoršení a uraženi popatrel na strašidlo a hňetka zoznal keľo bije. Spoznal staru Homonajku, šestru kresnej maceri, svojej skutečnej ženi. "A šme dobačovaľi," podumal sebe, ked tu naraz stari grof Homonaj, šedzaci pri hudakoh stanul a roskazal sebe notu. Priľepel primašoj zlatu tišicatku na čolo, svacel Homonajku od grofki a puščel šedo tancu jak s pometlom. Mentoval Ercejičku a stara, co roki ňetancovala ňeposcihla zoznac, co še robi a keľo bije. Homonaji ratoval grofoj počľivosc, bo von znal, oč idze. Stara še perše sperala, aľe jak Homonaji ňepopuščel, stupala jak šľepa kura, raz do ľeva, raz do prava a krucela še predošveta, jak virvata kľuka na studňi. Panstvo še popod nos šmejalo, aľe rehotac še nahlas ňerehotalo, bo ozdaj co še ňepatri, ta še ňepatri. Toto, co še stalo pri stoľe, ňevidzel krem dotičnih ňihto, ľem Podmaňicke a stari Homonaji. Podmaňicke sebe o starej podumaľi svojo, ešče še ľem kalap vidzeľi pribľižovac. No a jak še zapatreľi na ten taňec, co s ňu grof provadzel, ta ňeverjacki kruceľi s hlavama a pohoršovaľi še. Dumaľi, že miltošaga še prišla ľečic na nervi. Homonaji ju spratal, aňi še za ňu skuric ňeposcihlo a nazad do dvorani še už ňeskazaľi.

Andraši s grofku ňič ňedaľi na sebe znac, mulatovaľi s Podmaňickima do polnoci a navčas rano, še jim za kočom na zakruciňe až skurelo. Ešče ľem to bul mulačag, ked še zešol Andraši zo starim Homonajom na krajinskej kongregaciji. Tak ho pobečeľoval u šenku, že dva dňi mu dobre hlava ňepukla. No, aľe grofska a hlopska česc bula zahraňena a grofka ostala čista jak lelija. Co to stareho Homonaja u starej stalo, še ňepresliha do ňeška. 

Z publikácie Ľapki, pľetki, pripovetki

Vydavateľstvo PONT, 2001 

CIRKEV


Cirkevný zbor evanjelickej cirkvi a.v. 

Herľany patria do cirkevného zboru Rankovce, ktorý je súčasťou košického seniorátu Evanjelickej cirkvi, a tvoria ho evanjelickí kresťania deviatich dedín /Rankovce, Mudrovce, Herľany, Žírovce, Boliarov, Bačkovík, Čakanovce, Ďurďošík, Trsťany/.

Dejiny cirkevného zboru začínajú v období reformácie. Predkovia patrili podľa archeologických výskumov ku gréckokatolíckej cirkvi. Prijatie nových myšlienok reformácie podporil určite vplyv českých bratríkov a jiskrovcov, ktorí počas svojich ciest navštívili aj Rankovce.

V roku 1590 tu už pôsobil evanjelický farár Václav Bohemus, pôvodom z Prahy. Počas protireformácie sa, paradoxne, cirkev v Rankovciach vzmáhala. Nepochybne to bolo aj vplyvom šľachtického rodu Kecerovcov, ktorý mal v tomto kraji panstvo.

Keď zbory v Kecerovských Pekľanoch a Červenici zanikli, prichádzali veriaci do Rankoviec. Neďaleké Bidovce a Svinica ležali na rečovej hranici, kde sa miešali dve protestantské vyznania /kalvínske a luteránske/, v Rankovskom zbore však boli vždy slovensky hovoriaci farári.

Kostol v Rankovciach stál už určite v roku 1332 /bol tu vtedy farár menom Andrej - cirkev východného rítu/. Bol už viackrát opravovaný /naposledy v r. 2004/.

V r. 1841 vypukol rozsiahly požiar, ktorý zničil kostol, školu aj faru. Keď sa pre nedostatok peňazí opravy vliekli, vtedajší farár - Jonáš Záborský - to neuniesol, a prestúpil k rímskym katolíkom, ktorí mu sľúbili profesúru v košickom seminári. Nikdy ju však nedostal.


Farský úrad:

044 45 Rankovce 21
Mgr. Ľuboslav Beňo, zborový farár
0918 828 307
Mgr. Monika Beňová, farárka
0918 828 309
ecav@rankovce.sk

http://ecav.rankovce.sk/


Rímskokatolícka farnosť 
sv. Ladislava

Herľany sú filálnou obcou Farnosti sv. Ladislava Kecerovce. Táto farnosť rozlohou a jedenástimi filiálnymi obcami patrí medzi najväčšie v diecéze. Žije v nej obyvateľstvo rôzneho vierovyznania aj národnosti.

Farský úrad: 

044 47 Kecerovce 148
055 6990 433
kecerovce@rimkat.sk
Správca farnosti:
ThLic. František Slovák
Výpomocný duchovný:
doc. PhDr. ThDr. Štefan Lenčiš, PhD.

http://rkc-kecerovce.sk/ 

Kaplnka sv. Petra a Pavla

Neogotická kaplnka Sv. Petra a Pavla je z roku 1859. Bola súčasťou kúpeľného areálu. Slúžila aj veriacim zo susedných Rankoviec a Žíroviec.

Drevený oltár je v gotickom štýle so sochami Sv. Petra a Pavla a olejomaľbou Najsvätejšej Trojice. V rokoch 1974-76, pod vedením ThDr. Pavla Čecha, vtedajšieho farára, prešla úpravou interiéru podľa nových liturgických predpisov.

Kaplnka je vo veľmi zlom stave a dnes neslúži veriacim. Uvažovalo sa o postavení repliky, Pamiatkový úrad ju však v roku 2010 zaradil do zoznamu kultúrnych pamiatok. V najbližšom období by mala prejsť rozsiahlejšou rekonštrukciou.