Územie obce Trstené pri Hornáde bolo osídlené už v praveku. Svedčia o tom náleziská z paleolitu, neolitické sídlo bukovohorskej kultúry, ako aj nálezy z hallštattskej železnej doby a z dôb Rímskej ríše. V stredoveku sa obec, podľa dostupných informácií, prvýkrát spomína vo varadínskom registri v roku 1215 ako Zaka, resp. Saka. Jej obyvatelia sú v ňom spomínaní ako "VILLANI", t. j. dedinčania. Pomenovanie obce Saka zrejme pochádza od slovanského slova sak, čo do dnešnej slovenčiny možno preložiť ako vrece alebo sieť.

Saka sa v polovici 13. storočia vyľudnila (pravdepodobne za tatárskeho vpádu v r. 1241). Mladý kráľ Štefan V., ktorý vládol spolu so svojím otcom Belom IV., neobývané územie Saky v r. 1265 daroval svojim služobníkom Hertvikovi (Hertwyg), kastelánovi hradu Tubul, a jeho bratovi Herrikovi (Herricus). Noví majitelia dedinu zaľudnili maďarským obyvateľstvom, ktoré jej dalo nový názov Nádošť, po maďarsky Nádasd (maďarské slovo nád v preklade do slovenčiny znamená trstina, nádas - trstené). Nový názov, ktorý iste vznikol podľa "trstinného" charakteru tejto zeme pri Hornáde, sa po prvýkrát objavuje v r. 1270 v listine popisujúcej hranice dedín Čane a Vyšného Gyňova. Nádošť sa v nej uvádza ako susedná dedina spomínaných dvoch obcí. 

Pomenovanie Trsteného pri Hornáde sa v rôznych listinách a dokumentoch zachovalo takto : v r. 1215, 1265, 1282 - Zaka, v r. 1270 - Nadasd, v r. 1332-37 - Nadasyo, v r. 1347, 1359, 1416, 1427, 1468 - Nadosd, v r. 1773 - po maďarsky Nádosd, v r. 1808 - po slovensky Nádossec, v r. 1906 - po slovensky Nádošť, v r. 1920 - Nádošť, od r. 1948 - Trstené pri Hornáde.

Do konca 13. storočia sa v Trstenom pri Hornáde vystriedalo viacero zemepánov. Koncom 13. a začiatkom 14. storočia sa obec i celé panstvo (okrem Trsteného pri Hornáde doň patrili dediny Ždaňa, Skároš, Bohdanovce, Vyšný a Nižný Čaj, Olšovany, Košická Polianka, Trsťany, časť Krásnej nad Hornádom a Šarišské Lužianky) dostalo do rúk tzv. nádošťskej vetvy Abovcov. Po smrti posledného z nich, Dominika (asi v r. 1333), ktorý nemal mužských potomkov, nádošťské panstvo dal kráľ Karol Róbert z Anjou v r. 1335 palatínovi Viliamovi Drugethovi. Ten si Trstené pri Hornáde zvolil za svoje sídlo. Časť trstenského majetku - Olšovany, Nižný a Vyšný Čaj - palatín Drugeth odstúpil v r. 1337 vdove po zomrelom Dominikovi, jeho sestre a dcére. 

V r. 1332-37, kedy sa vyberali pápežské desiatky, bol už v Trstenom kostol a kňaz. O význame tejto obce v stredoveku svedčí aj vyberanie mýta (tributum), ako je uvedené v listine z r. 1416. Pri vyberaní portálnej dane v r. 1427 dedina nebola zdanená, preto je dosť ťažko urobiť si predstavu o jej ľudnatosti v tejto dobe. Obyvateľstvo obce bolo do 17. storočia prevažne rímsko-katolíckeho vierovyznania. Nový rímsko-katolícky kostol, ktorý je zasvätený sv. Anne, dala vybudovať zemepánska rodina Czeczeyovcov. Počas náboženských vojen loď kostola zhorela, ostala len svätyňa a sakristia. 

Náboženské a protiturecké vojny, stavovské povstania a časté epidémie mali za následok veľký úbytok obyvateľstva. V roku 1715, po skončení povstania Františka Rákociho II. (1703 - 1711) a doznení veľkej morovej epidémie, ktorá postihla východné Slovensko na začiatku tohto povstania, v Trstenom žili len 3 sedliacke a 7 želiarskych rodín. O 5 rokov neskôr dedina mala dokonca len 6 poddanských usadlostí. Obec sa postupne dosídľovala najmä slovenským obyvateľstvom. Pri súpise cirkví a farárov v r. 1746 tu napočítali 90 rímsko-katolíkov, 97 grécko-katolíkov, 4 luteránov, 49 kalvínov a 95 detí, spolu 245 osôb. 

Keďže rímsko a grécko-katolíci v tej dobe rozprávali prevažne po slovensky a kalvíni po maďarsky, môžeme usúdiť, že už v 1. polovici 18. storočia bolo Trstené slovensko-maďarskou dedinou s prevahou Slovákov. Kedy a za akých okolností sa reformátsko-kalvínske náboženstvo do obce dostalo, nemožno zistiť. V 2. polovici 18. storočia (1772) mala obec 20 sedliackych a 17 želiarskych usadlostí. Obec patrila zemepanským rodinám Soósovcov a Bónisovcov. 

Najdôležitejšie architektonické pamiatky obce pochádzajú z 2. polovice 18. a z 1. polovice 19. storočia. Pôvodný gotický rímsko-katolícky kostol sv. Anny z r. 1478 prestavali v barokovo-klasicistickom slohu v r. 1756. Renesančný kaštieľ zo 17. stor. upravili v klasicistickom slohu v r. 1832. 

Koncom 18. a začiatkom 19. stor. značne vzrástol počet obyvateľov Uhorska. Pri sčítaní obyvateľov v r. 1828 napočítali v Trstenom 1208 osôb žijúcich v 123 domoch. Trstenčania boli v tej dobe poväčšine Slováci rímsko-katolíckeho vierovyznania. Podobne ako dnes, tu žilo okolo stovky kalvínov maďarskej národnosti.

Väčšina obyvateľov obce sa živila roľníctvom. Po revolúcii v r. 1848 - 1849 mnohí naďalej pracovali ako poľnohospodárski robotníci - deputátnici na miestnych veľkostatkoch. Pred 1. svetovou vojnou boli v Trstenom 3 veľkostatky: Ištványiho, Šimonov a Gedeonov. Posledné dva mali v rukách židovskí nájomcovia. V dôsledku rôznych epidémií (najmä cholery v r. 1831, 1836, 1873 a 1874) a vysťahovalectva sa počet obyvateľov Trsteného pri Hornáde znížil na 958 ľudí (r. 1880).

Dedina mala už oddávna 2 cirkevné školy, rímsko-katolícku a kalvínsku. Písomné záznamy o ich počiatkoch sa nezachovali. Podľa výpovedí najstarších obyvateľov sa pred 1. svetovou vojnou vyučovalo po maďarsky. O udalostiach 1. svetovej vojny a jej vplyve na život obyvateľov obce sa zachovalo len veľmi málo overiteľných informácií a faktov. Podľa slov pamätníkov (napr. 88 ročná Margita Štvartáková) na bojiskách 1. svetovej vojny zostalo asi 15 padlých Trstenčanov. Niektorí (napr. Štefan Bartko) vstúpili do československých légií. V lete 1919 dedinu na krátky čas obsadili vojaci maďarskej Červenej armády. 

Vznik Československa privítala väčšina obyvateľov obce s očakávaním zlepšenia hospodárskej situácie i sociálnych a národnostných pomerov. Trstenčania aj za 1. ČSR boli prevažne roľníkmi a poľnohospodárskymi robotníkmi. Podľa údajov v obecnej kronike v grófskom kaštieli po vojne žil statkár Lawrent Kováč. Ten zamestnával na svojom majetku asi 14 deputátnických rodín na stálo a ďalších Trstenčanov zamestnával na sezónne práce. Časť panských majetkov v chotári obce bola za povojnovej pozemkovej reformy (1920) rozparcelovaná a odpredaná tunajším roľníkom. 

Z remesiel v Trstenom pri Hornáde poznali hlavne tie, ktoré úzko súviseli s poľnohospodárskou výrobou - kováčstvo a kolárstvo. V obci mali aj stolára, obuvníka i kopáča studní. Trstenčanky boli známe ako šikovné tkáčky. Tkali najmä z konopnej priadze. V medzivojnovom období bol v obci v prevádzke mlyn postavený Jozefom Šimčom. Ten ho v r. 1929 predal židovskému obchodníkovi Júliusovi Schvartzovi. Dedina mala za predmníchovskej republiky 3 obchody s rozličným tovarom, 2 výseky mäsa a 1 krčmu. Počet obyvateľov počas 1. ČSR mierne narastal. Kým v r. 1921 tu napočítali 1082 osôb, v r. 1930 ich bolo už 1198. 

V politickom živote sa Trstenčania až do okupácie (1938) orientovali (podľa obecnej kroniky a slov žijúcich pamätníkov) najmä na Sociálnodemokratickú stranu a Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu. Po Viedenskej arbitráži aj Trstené pri Hornáde pripadlo Maďarsku. Maďarské vojsko, žandári a úradníci prišli do obce 10. novembra 1938. Ihneď sa začalo s násilnou maďarizáciou slovenskej väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Maďarský jazyk sa stal úradným i vyučovacím jazykom na štátnej ľudovej škole. Po maďarskej okupácií sa aj bohoslužby v obidvoch miestnych kostoloch konali v maďarskom jazyku. Po protestoch veriacich a podpisovej akcii občanov Baltesa a Juhása sa v rímsko-katolíckom kostole slúžili omše striedavo 1 týždeň po slovensky a 1 týždeň po maďarsky.

Pripojenie obce k Maďarsku znamenalo pre väčšinu jej obyvateľov nielen národnostný útlak, ale aj výrazné zhoršenie ich hospodárskej situácie, zníženie životnej úrovne a stratu určitých sociálnych istôt a demokratických slobôd, ktoré predtým mali. Situácia sa ešte viac zhoršila po vstupe Maďarska do vojny. Trstenských mužov povolaných do maďarskej armády najprv odvelili na precvičenie, ktoré bolo v Szerencsi neďaleko Miskolca a neskôr ich poslali na ruský front. Len porážka Maďarského vojska pri Voroneži stála život 18 mužov z Trsteného. V 2. svetovej vojne ich spolu padlo asi 30. Boli medzi nimi Bartko Jozef, Drák František, Dzurko Ľudovít, Pavel Ivan, Karafa Imrich, Lukáč Alexander, Maščák Bartolomej, Maščák Jozef, Ruščák Štefan a ďalší. Mnohých Trstenčanov v Rusku zajali. Niekoľkí sa zapojili do protifašistického odboja. V 1. československom armádnom zbore bojoval Šelepský Imrich a Mati Zoltán, v 2. československej paradesantnej brigáde Barabáš Ondrej. Maďarská okupácia a 2. svetová vojna bola tragická najmä pre trstenských Židov. Zo 4 židovských rodín odvlečených do koncentračných táborov sa po vojne vrátilo len jedno 16-ročné dievča. Niektorí obyvatelia obce prenasledovaným židovským spoluobčanom pomáhali. Napr. Imrich Lukáč sa spolu so sestrou podieľal na záchrane 5 košických Židov. V dôsledku toho ho maďarské úrady na dlhší čas uväznili.

Počas oslobodzovacích bojov v novembri a decembri 1944 dedina utrpela veľké škody. Bombami a delostreleckými granátmi bol zničený najmä nižný koniec obce (smerom k Maďarsku). Pritom zahynulo 5 civilistov (Alžbeta Drotárová, Mária Pálfyová, Helena Karajošová, Imrich Ruščák a 12-ročný chlapec z rodiny Deákovcov). Podľa rozprávania žijúcich pamätníkov si boje v chotári Trsteného pri Hornáde vyžiadali životy asi 120 maďarských a nemeckých vojakov a asi 60-70 Rusov. Obec bola oslobodená 18. decembra 1944. Keďže v okolí dediny sa naďalej viedli tuhé boje, obyvatelia museli evakuovať najmä do blízkych maďarských dedín. Domov sa vrátili až 2. februára 1945. Správy obce sa ujal Miestny národný výbor. Jeho prvým predsedom bol František Bartko.

www.trsteneprihornade.sk 

Rímskokatolícka farnosť

sv. Anny

Farnosť Trstené pri Hornáde patrí do dekanátu Košice-juh Košickej arcidiecézy.

Farský úrad:

Trstené pri Hornáde 19
055 698 01 71, 0948 222 644
farnost.trstene@gmail.com 
Správca farnosti:
Mgr. Jozef Mrúz

https://farnosttph.sk/

Kostol sv. Anny

O existencii kostola a farnosti sú údaje už z rokov 1332-37. Je to záznam o vyberaní pápežských desiatkov. V týchto rokoch tu pôsobil kňaz, ktorý je známy pod menom Jakub. O tom, kto dal postaviť prvý chrám a ani z akého materiálu, nemáme žiadne záznamy. V súvislosti s financovaním stavby vtedajšieho kostola a udržiavaním farnosti sa spomína meno Viliama Drugheta, ktorý bol významným hodnostárom. Tento prvý kostol slúžil svojmu účelu až do 15. storočia. Pravdepodobne bol zničený pri požiari.

V roku 1458 bol postavený nový kostol, ktorý bol financovaný rodinou Čečejovcov (Czéczei), ktorá mala v obci významné postavenie. Svätyňa a sakristia boli postavené z kamenného materiálu v gotickom štýle. Loď kostola bola pravdepodobne postavená z dreva. V 17. storočí, v čase náboženských nepokojov, loď kostola z neznámych príčin podľahla požiaru. Zostala svätyňa so sakristiou, ktoré aj dnes môžeme vidieť v ich pôvodnej podobe. Po požiari bol kostol, podľa zmienky v súpise cirkví a farárov z roku 1746, opustený. V roku 1756 bol znova obnovený a bola dostavaná loď v barokovom štýle. Túto obnovu financoval Ladislav Šóš, ktorý bol starším synom Štefana Šóša a bol katolík. Mladší syn František bol kalvín. V roku 1789 bola pristavená veža, taktiež v barokovom štýle. Určité úpravy sa na kostole vykonali v roku 1900.