EKOMÚZEUM OPÁLOVÁ PRINCEZNÁ

Projekt je podporený z rozpočtu Prešovského samosprávneho kraja


Ekomúzeum predstavuje komplexný produkt cestovného ruchu, ktorý má začiatky ešte v 60-tych rokoch 20. storočia, kedy francúzsky muzeológ Georges Henri Riviere (1897 - 1985) predstavil koncepciu ekomúzeí ako pokus ukázať civilizáciu v jej prirodzenom prostredí.

Cieľom ekomúzeí je ochrana kultúrnych a prírodných pamiatok, oživenie a rozvoj cestovného ruchu šetrného k životnému prostrediu (ekoturistika), propagácia miestnych produktov a rozvoj služieb (ubytovanie, gastronómia, agroturistika atď.), zlepšenie kvality života miestnych obyvateľov a zvýšenie atraktivity regiónu pre návštevníkov. V posledných 40-tich rokoch vzniklo vo svete okolo 300 ekomúzeí, z toho vyše 200 v Európe. Ich ochranou sa v Európe zaoberá Európska sieť ekomúzeí, ktorá vznikla v roku 2003 v Taliansku.

Každé ekomúzeum má vlastný názov a logo, prezentuje sa na internetových stránkach, vydáva mapy, informačné materiály atď. Dôležitým princípom fungovania ekomúzeí je aktívne zapojenie miestnych obyvateľov, samospráv, občianských združení, podnikateľov, remeselníkov, umelcov, cirkví a ďalších, pričom sa využívajú tradičné, často zanedbávané objekty na nové funkcie.

Motiváciou k zriadeniu Ekomúzea Opálová princezná bola existencia dvoch svetových unikátov v regióne Slanských vrchov - Opálových baní a Herlianskeho gejzíru, ale aj pozoruhodný historický román Opálová princezná autora Adalberta Krausa z čias najväčšej slávy opálových baní. Región Slanské vrchy patrí síce k menej rozvinutým, vďaka množstvu kultúrnych aj prírodných zaujímavostí a dramatickej histórii, má však veľký turistický potenciál.

Územie ekomúzea leží v Prešovskom a Košickom samosprávnom kraji, v okresoch Prešov, Košice-okolie a Vranov nad Topľou v katastroch obcí Zámutov, Červenica, Zlatá Baňa, Juskova Voľa, Banské, Herľany, Rankovce, Kecerovce, Opiná, Rudlov, Hermanovce nad Topľou, Petrovce, Hanušovce nad Topľou, Pavlovce, Bystré, Hlinné, Soľ, Čaklov, Vechec.

Strediskom ekomúzea je obec Zámutov, ktorá má výhodnú polohu vo vzťahu k ostatným zaujímavostiam regiónu, patrí k najväčším obciam na jeho území (vyše 3000 obyvateľov) a má aj najlepšie pripravenú turistickú infraštruktúru (ubytovanie, stravovanie, lyžiarske stredisko, vznikajúci cyklistický areál a ďalšie), aktívnu samosprávu, združenia a jednotlivcov (FS Zamutovčan, Klub slovenských turistov Perun, Nositelia tradícií obce Zámutov).


Ekomúzeum Opálová princezná - mapa



Na potulkách trasami Ekomúzea Opálová princezná (skoro 400 km) môžete využívať našu digitálnu turistickú mapu s GPS navigáciou. Mapu otvoríte na tomto linku - skopírujte si ju v počítači do vlastného účtu Google, kde ju môžete upravovať a dopĺňať o vlastné trasy, body záujmu, fotografie a ďalšie užitočné informácie, ktoré vám pomôžu pri plánovaní výletov a orientácii v teréne. GPS navigácia funguje v mobilných zariadeniach prostredníctvom bezplatnej aplikácie Google My Maps pre Android alebo Google Maps - Transit & Food pre iPad a iPhone.


Dôležitým strategickým cieľom Ekomúzea Opálová princezná je rozvoj ekoturistiky ako špecifickej formy vidieckeho cestovného ruchu. Zameranie na ekoturistiku vychádza z aktuálnych trendov v cestovnom ruchu, v ktorých stále viac prevláda odklon od masovej turistiky v prospech individuálnych zážitkov, ktoré prináša aktívny pobyt v prírode spojený s poznávaním vlastnej krajiny vrátane bezprostredného okolia. Rozvoj ekoturistiky je zároveň výsledkom zmeny životného štýlu predovšetkým mladšej generácie, ktorá stále viac vyhľadáva nekonzumný a duchovnejší prístup k životu ako alternatívu k prílišnému glorifikovaniu ekonomických cieľov často na úkor iných aspektov života (zdravie, ekológia, morálka). 

Základné pravidlá ekoturistiky možno zhrnúť do nasledujúcich bodov:

  1. Pred návštevou získajte čo najpodrobnejšie informácie o navštívenej lokalite, aby sa vaše očakávania nedostali do rozporu s realitou.
  2. Z návštevy si odneste len fotografie alebo miestne výrobky. Prírodné a kultúrne pamiatky majú slúžiť aj ďalším generáciám.
  3. Utrácajte peniaze v miestnych komunitách. Podpora miestnej ekonomiky je kľúčovou oblasťou ekoturistiky.
  4. Chráňte prírodné zdroje, ktoré sú darom pre človeka. Ich zachovanie je predpokladom udržania zdravého životného prostredia.
  5. Pohybujte sa čo najviac peši alebo na bicykli. Prinesie vám to neopakovateľné zážitky a zlepšenie fyzickej kondície, zároveň to umožní ideálnu prehliadku pamiatok a zníženie spotreby pohonných hmôt.
  6. Pohybujte sa len po vymedzených trasách, aby ste nepoškodzovali rastliny a nenarúšali teritóriá živočíchov.
  7. Zoznámte sa s miestnou kultúrou a rešpektujte miestne zvyky. Prehĺbi to váš zážitok aj poznanie prostredia, ktoré ste navštívili

Ekoturistické aktivity by sa mali odohrávať okolo vznikajúcich miestnych ekocentier, poslaním ktorých je šírenie osvety, praktický výcvik a práca s mládežou aj dospelými napríklad podľa vzoru ekocentier v Českej republike, ktoré dlhodobo podporuje Ministerstvo životného prostredia ČR a samosprávne kraje (viac na: www.ekocentra.cz ).

Trasy Ekomúzea Opálová princezná predstavujú skoro 400 km jestvujúcich značkovaných chodníkov pre peších aj cykloturistov, lesné cesty a cesty 3. triedy spájajúce jednotlivé obce a zaujímavosti ekomúzea. 

Najbližšou aktivitou pri budovaní ekomúzea by mala byť realizácia základnej turistickej informačnej infraštruktúry ekomúzea - výroba a osadenie vonkajších tabúľ s maľovanou mapou celého územia ekomúzea umiestnených v zúčastnených obciach, vonkajších infotabúľ pri jednotlivých zaujímavostiach a tabúľ s informáciami odkazujúcimi na udalosti zachytené v románe Opálová princezná na miestach, kde sa odohrali, lavičky a odpočívadla a ako ďalšia atrakcia drevené sochy vytvorené miestnymi remeselníkmi. Trasy, zaujímavosti a udalosti doložené archívnymi dokumentmi budú priblížené aj s využitím moderných digitálnych technológií.

Dôležitým rozmerom projektu ja zapojenie miestnych obyvateľov vrátane príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít, ktorí v dotknutých obciach tvoria značnú časť populácie (montážne a remeselné práce, čistenie a udržiavanie chodníkov, výroba suvenírov s tematikou Opálovej princeznej atď. - možno aj formou zriadenia sociálneho podniku, ktorý by sa staral o ďalší rozvoj a udržiavanie ekomúzea).

Špecifickým projektom na zapojenie miestnych remeselníkov je vytvorenie drevených sôch románových postáv a ďalších námetov z histórie regiónu v nadživotnej veľkosti a ich osadenie na trasách ekomúzea. Inšpiráciou pre tento zámer je tvorba rómskych umelcov a remeselníkov v dielni Romaart Čičava (okres Vranov nad Topľou), ktorú zastrešuje Gréckokatolícke formačné centrum Rómov.

Zámer Ekomúzea Opálová princezná vychádza z Koncepcie rozvoja cestovného ruchu Regiónu Slanské vrchy a je v súlade s dokumentmi, ktoré súvisia s rozvojom vidieka a cestovného ruchu v Prešovskom a Košickom samosprávnom kraji ako aj s ďalšími strategickými dokumentmi na národnej a regionálnej úrovni.


Príbeh Opálovej princeznej

(spracované podľa románu A. Krausa Opálová princezná)


13. decembra 1797 sa v horárni neďaleko Nového Mesta pod Šiatrom (maďarsky Sátoraljaújhely) narodila najúspešnejšia uhorská vyzvedačka Lucia Kellerová.

Jej otec, Luigi Mazary Keller, bol lesníkom a pochádzal z Brenerského priesmyku medzi Rakúskom a Talianskom. Keď mala Lucia šesť mesiacov, Mazaryho Kellera preložili do horárne na Ľaši medzi Dubníkom a Zámutovom.

9. augusta 1799 sa tam odohrala udalosť, ktorá navždy zmenila život malej Lucky. Neznámi banditi vtedy v horárni na Ľaši beštiálne zavraždili oboch jej rodičov a dvoch starších súrodencov - Lucia prežila len vďaka šťastnej náhode.

Dvojročnú Luciu si osvojila rodina horára Mikuláša Kuruca, ktorý ju našiel na mieste tragédie. Vyrastala spolu so jeho tromi deťmi v horárni Dúbrava pri Hermanovciach nad Topľou, kde prežila šťastné roky uprostred prírody. Do školy chodila v Hanušovciach nad Topľou.

Začiatkom decembra 1807, keď mala Lucia desať rokov, konala sa v Slanských vrchoch kráľovská poľovačka. Začala v Čiernej hore neďaleko Zlatej Bane, pokračovala cez Šimonku a skončila až na severnej strane Oblíka neďaleko Hanušoviec. Po poľovačke bol zraz účastníkov v horárni Mikuláša Kuruca na Dúbrave. Medzi hosťami boli aj dve vznešené dámy z Pešti - manželka grófa Barkóciho a manželka istého vysoko postaveného generála, ktorým sa Lucka zapáčila a keď si vypočuli jej tragický príbeh, navrhli horárovi Kurucovi, že si ju vezmú na výchovu do Pešti. Keďže horár súhlasil, Lucia opustila horáreň, rodinu aj bezstarostné detstvo a roky dospievania prežila vo vyššej spoločnosti uprostred veľkomesta.

Keď v roku 1813 obe Luciine mecenášky náhle zomreli, gróf Barkóci rozhodol o jej ďalšej kariére v spravodajskej službe. Bola všestranne talentovaná a na náročnú a nebezpečnú službu sa začala pripravovať intenzívnym štúdiom. Dostala skvelé vzdelanie, ovládala osem jazykov, dokázala sa pohybovať v najvyššej spoločnosti a neskôr, keď ju poverili sledovaním opálových obchodov, vyštudovala aj geológiu, aby sa vyznala v drahých opáloch a popri tom si vymohla aj štúdium medicíny, keďže od detstva túžila byť lekárkou. Už krátko po ukončení štúdia dosiahla hodnosť poručíka Rakúsko-uhorskej armády. Posielali ju do Holandska, Francúzska, do cárskeho Ruska a dostala sa aj na kráľovský dvor ako dvorná dáma. Všade plnila svoje poslanie presne a dokonale a stala sa jednou z najúspešnejších vyzvedačiek Maďarskej spravodajskej služby. Pred koncom kariéry bola povýšená do kapitánskej hodnosti, čo bolo v tej dobe na ženu veľmi výnimočné.

Po roku 1823 ju Ministerstvo financií poverilo sledovaním nelegálnych obchodov s drahým opálom zo Slanských vrchov. Od 9. mája 1800 sa tu totiž opál začal ťažiť banským spôsobom, pretože pre jeho mimoriadnu krásu bol oň veľký záujem na kráľovských dvoroch a vo vyššej spoločnosti v celej Európe.

V máji 1825 bola Lucia Kellerová nasadená na baróna Kalmana Lencza do jeho prepychovej rezidencie v Košiciach. Lencz rozprávkovo zbohatol na nelegálnych obchodoch s opálmi, ktoré dlhé roky šikovne maskoval inými podnikateľskými aktivitami. Lucia mala povolenie opály tajne nakupovať a potom predávať, aby získala informácie o veľkoobchodníkoch, priekupníkoch, obchodných sieťach a cenách, za ktoré sa opály na čiernom trhu predávali. Drahé opály nakupovala inkognito na Dubníku a predávala ich do Holandska a Francúzska. Tieto obchody robila bez vedomia Kalmana Lencza a barón sa o tom nikdy nedozvedel.

V roku 1827 už mala Lucia vybudovanú sieť opálových agentov a obchody sa úspešne rozbehli. Medzi jej agentov patril aj Jozef Zigmund zo Smolníka, geológ a odborník na drahé opály. Spriatelili sa ešte počas štúdia geológie a teraz boli zasnúbení. Naplánovali si sobáš a tehotenstvo, pretože tým sa dala Luciina nebezpečná služba aspoň na istý čas prerušiť. Začiatkom roku 1827 však bol Jozef Zigmund v Prešove zavraždený. Lucii sa tak celý plán zrútil. Zostala tehotná a bez manžela.

Cez svoje spravodajské siete zistila, že do vraždy Jozefa Zigmunda boli zapletení aj ľudia okolo Kalmana Lencza a rozhodla sa mu pomstiť. A keďže bol barón slobodný a ona veľmi pekná, zviedla ho. Lencz si myslel, že ju konečne po dvoch rokoch snaženia dostal, ale bolo to naopak. Keď sa dozvedel, že je Lucia tehotná, rozhodol sa ju vydať a ako ženícha jej vybral lesníka Jánoša Nagya, ktorému pridelil horáreň pod Rokytovou neďaleko Juskovej Vole, kde bol spoluvlastníkom rozsiahlych lesov. Lucia potom poslala list na Ústredie špionážnej služby v Budíne, v ktorom žiadala prerušenie služby pre tehotenstvo. Samozrejme, ako páchateľa svojho stavu uviedla baróna Kalmana Lencza.

Svadba Lucie s Jánošom bola v máji 1827 na Dolnom majeri v Rozhanovciach. Po svadbe sa novomanželia s celým svojim majetkom presúvali do nového domova po starej furmanskej ceste cez Čižatice, Opinu, Červenicu a potom cez prales až do Juskovej Vole. Neďaleko tejto cesty sa nachádza aj lúka na Ľaši, kde Lucia pred 28 rokmi prežila vyvraždenie celej svojej rodiny. Horáreň medzitým zanikla, pretože po požiari spôsobenom banditmi onej hroznej noci ju už neobnovili. Lúku mal teraz na 70 rokov prenajatú uhliarsky majster Pavlík Koroľ, ktorý tam budoval uhliarsku osadu a pálil drevené uhlie. Cestou cez prales novomanželov dohonil jeden z uhliarov a zaviedol ich na lúku na Ľaši, kde im porozprával smutný príbeh rodiny lesníka Kellera Mazaryho. Lucii sa tisli slzy do očí, ale neprezradila, že práve ona je tou sirotou, ktorá na tejto nádhernej lúke stratila celú rodinu.

Od 16. mája 1827 žila Lucia spolu s manželom v horárni pod Rokytovou, kde sa jej 13. decembra narodil chlapček, ktorému dali meno Lucian. V horárni prežila šťastné obdobie so svojim synčekom v prostredí, ktoré dôverne poznala z vlastného detstva. Často využívala aj svoje medicínske znalosti a pomáhala ľudom z okolia pri rôznych úrazoch alebo zdravotných problémoch, čím si získala ich rešpekt a úctu. Z obchodov s opálmi utŕžila peniaze, za ktoré v Hamburgu nakúpila najmodernejšie zdravotnícke zariadenie do lekárskej ambulancie a v dvoch veľkých vojenských debnách ho priviezla do horárne. V horárni si neskôr zriadila aj tajnú brusiareň opálov a znova podnikla niekoľko ciest do rôznych krajín Európy, kde opály predávala.

Keď sa 15. februára 1831 vrátila z jednej z ciest, bola rozhodnutá skončiť s obchodovaním s opálmi aj so špionážnou službou, v ktorej bola zaviazaná zotrvať do 35 roku svojho života a ten čas sa práve napĺňal. Chcela sa venovať už len medicíne a rodine, pretože niekoľko týždňov predtým cestou z Košíc na Dubník zavraždili významného veľkoobchodníka s drahokamami Štolca a zranili baróna Lencza, ktorý ho sprevádzal. Z účasti na vražde polícia podozrievala aj Luciu Kellerovú, aj keď ona s ňou nemala nič spoločné, a začali ju podozrievať aj z tajných obchodov s opálmi, na to však nemali dôkazy.

Sen o pokojnom rodinnom živote v lone prírody sa však rýchlo rozplynul v dramatických udalostiach roku 1831. Už začiatkom februára, po potlačení Haličského povstania v Poľsku, začali prúdiť celé húfy Poliakov cez Karpaty a hľadali záchranu u slovenských bratov. Utekali najmä študenti, ktorí mali najväčší podiel na povstaní, a veľa detí, ktoré stratili svojich rodičov. V Poľsku nastal hlad a objavila sa strašná choroba - cholera. Čo nestihlo vyvraždiť vojsko pri potláčaní povstania, to skosila cholera. Najhoršie na tom boli vodcovia povstania, lebo tých dali uhorské úrady v prípade zaistenia ihneď popraviť. Na každej dedine bubny oznamovali, kto tajne poskytne poľským rebelským vodcom pomoc, čaká ho smrť. Za takýchto okolností poslal do horárne pod Rokytovou Luciin známy, poľský lekár Karol Kreitzír, dvoch ranených vodcov povstania a prosil ju o pomoc. Jedného však priviezli už mŕtveho a museli ho tajne pochovať v lese, druhého, čatára Sykora, sa Lucii podarilo náročným chirurgickým zákrokom zachrániť a dlhší čas sa potom ukrýval v horárni.

V máji 1831, po veľkej rebélii v Pešti, sa nepokoje rozšírili aj do Košíc a ďalších miest, až napokon prerástli do Východoslovenského roľníckeho povstania. Celý jún to všade vrelo, poddaní odmietali ísť na panskú robotu, vyháňali lekárov a rozbíjali lekárne. "Travičská legenda" sa šírila súčasne s cholerou. Strašná choroba kosila spravidla len chudobných, ktorí boli presvedčení, že chorobu spôsobujú panské prášky a nič iné. Vojsko všade bránilo pohybu obyvateľstva. Takto nastal ešte väčší hlad, lebo tisíce remeselníkov stratili prácu. Do veľkých miest nebolo možné doviezť ani len potraviny. Úrady zakázali akékoľvek zhromažďovanie.

A potom prišiel nešťastný august 1831. Počasie bolo veľmi pekné, ale ľudia už vyše dvoch týždňov nešli na polia, hoci obilie na mnohých miestach malo byť už dávno zožaté a uskladnené v stodolách. Začalo sa to v Trebišove a okolí, ale rebélia sa rýchlo prevalila aj do okolia Vranova. 3. augusta sa Lucia dozvedela, že cholera zúri už aj vo Vechci a Zámutove. 4. augusta poslali vodcovia rebélie zo Zámutova svojich poslov do Čaklova, Rudlova, Soli, Hlinného, Jastrabia, Komáran, Vechca i na Juskovu Voľu, aby sa všetky dediny zišli ozbrojené sekerami, vidlami a drúkmi v Zámutove. V ten večer poľský rebel Ján Sykor opustil horáreň a pridal sa k povstalcom. 5. augusta si Lucia pripravila zdravotnícke nástroje na rôzne chirurgické zákroky potrebné po úrazoch alebo po bitkách. V Zámutove sa ráno zišlo okolo 800 mužov a žien. Napadli kaštieľ statkára Jozefa Klobušického, kde zbili správcu Farkassanyiho tak, že čoskoro zomrel. Potom dokrvavili aj statkára Klobušického, jeho fiškála Hunyora i juráta Mikovinyiho. Klobušickému sa za pomoci verného sluhu podarilo utiecť do pralesa a odtiaľ do horárne k Lucii Kellerovej, ktorá ho ihneď ošetrila. Počas nasledujúcich dní takto ošetrila ešte mnoho ľudí z oboch strán konfliktu, jeden z pacientov ju však udal.

18. augusta Luciu za napomáhanie povstalcom zatkli a odviedli do štatariálneho väzenia vo Vranove.30. augusta bolo 14 osôb s konečnou platnosťou odsúdených na trest smrti povrazom, medzi nimi aj Lucia Kellerová. Poprava sa konala hneď na druhý deň na kopci medzi Zámutovom a Rudlovom zvanom Železná hura, kde sa už niekoľko dní všetkým na výstrahu týčilo štrnásť vysokých šibeníc viditeľných zo širokého okolia.

Lucia Kellerová napokon na poslednú chvíľu poprave unikla, lebo v jej prípade bolo nariadené ďalšie vyšetrovanie, keďže bola podozrivá aj z účasti na vražde veľkoobchodníka Štolca. Po niekoľkých mesiacoch v trebišovskej väznici ju previezli do Prešova. Čakala na svoj koniec, nech by vyšetrovanie dopadlo akokoľvek.

V Prešove 13. decembra 1831 prepukla cholera. Práve v ten deň mala byť Lucia popravená, pretože vyšetrovanie ukončili, aj keď vo veci vraždy a priekupníctva bez výsledku. Kat, ktorý mal popravu vykonať, to však kvôli cholere odmietol. Na župnom úrade v tom čase rokovali páni magistrátu Prešova a predsedníctvo Šarišskej župy o zdravotnej situácii v kraji. Predsedajúcim zdravotnej komisie bol doktor Teofil Schimke, odborník na epidemické choroby, ktorého rakúska vláda poverila štúdiom a potlačením cholerovej nákazy v poľskom Haliči a na východe Uhorska. Ten sa dozvedel o mimoriadnych medicínskych znalostiach Lucie Kellerovej a nechal si ju predviesť. Po výsluchu a na základe príhovoru viacerých vplyvných ľudí, ktorí potvrdili, že ako lekárka pomáhala všetkým, ktorí to potrebovali, bola Lucia Kellerová omilostená.

Po omilostení však bola povinná nastúpiť do zdravotnej služby ako vojenská lekárka v boji proti epidémii. Smrť povrazom jej tak zmenili na cholerovú smrť, lebo celé dva roky musela pracovať v cholerových karanténach, kde zomieralo mnoho lekárov a zdravotníkov. Lucia nebezpečnú misiu prežila a 31. augusta 1833 bola prepustená do civilu.

Palatín Jozef, ktorý oceňoval a podporoval jej aktivity v boji proti epidémii, Luciu požiadal, aby zorganizovala veľkoobchodnú sieť predaja uhorského opálu v západných krajinách Európy. Začiatkom júna 1833 sa nájomcovi opálových baní Gabrielovi Fejérvárymu podarilo natrafiť na veľkú žilu drahého ohnivého opálu. Opál však potreboval dobrú organizáciu predaja a propagáciu. No a touto úlohou bola poverená Lucia Kellerová.

V doprovode dvoch príslušníkov Maďarskej spravodajskej služby 15. septembra 1833 pricestovala do Prešova. Odtiaľ šla do Slanských vrchov, do lesa vedľa opustenej horárne pod Rokytovou, kde pred dvoma rokmi, tesne pred vypuknutím povstania, zakopala deväťdesiattisíc zlatých a ďalšie cennosti. Okrem peňazí tam nečakane našla aj svojho strateného synčeka Luciana, ktorý po jej zatknutí zmizol a bol považovaný za mŕtveho. Štvorročný Lucian sa dva roky ukrýval v pralese, v ktorom sa dokázal pohybovať ako lesné zviera. Celý čas ho chránila verná Luciina vlčica Zora. Chlapček mal teraz šesť rokov, za sebou dva roky dobrodružného života v divočine a pred sebou návrat s matkou do civilizácie.

Keď Lucia vykopala ukryté peniaze, od nájomcu opálových baní Fejérváryho nakúpila všetok vyťažený opál. Lenže trh na Západe už v tom čase ovládli bandy priekupníkov, ktoré vlastnili celé lode zlata a diamantov. Malé Uhorsko so svojim ohnivým opálom nemohlo konkurovať ich moci. Úžerníci boli takí silní, že sa ich obávali už aj panovníci. A predsa, Lucia Kellerová dokázala zorganizovať obstojný predaj už hotových opálových šperkov i obrúsených opálov. Spojila sa s čestnými klenotníkmi i klenotníckymi umelcami a dala zhotoviť väčšie množstvo klenotov osadených opálmi a tie potom predávala cestou veľmi pekných agentiek, krásavíc a kurtizán.

9. augusta 1845 však nájom opálových baní Gabrielovi Fejérvárymu skončil a tým sa pretrhla aj reťaz Lucie Kellerovej. Žiadosť o ďalší nájom bola Fejérvárymu zamietnutá, aj keď na jeho strane stáli skoro všetci maďarskí magnáti a ministri. Moc svetových špekulantov bola taká veľká, že na cisárskom dvore vo Viedni dokázali presadiť, že novým nájomcom sa stal Salomon J. N. Goldschmidt, vplyvný viedenský klenotník, ktorý od 13. augusta 1845 získal bane na 35 rokov.

Goldschmidt bol síce veľmi úspešný podnikateľ, ale bohatstvo, ktoré v Slanských vrchoch získal, vyvážal do zahraničia a Uhorsko z toho nemalo nič. Fejérváry za utŕžené peniaze zakladal v Prešove manufaktúry a Prešov rástol. Goldschmidt počas revolúcie v rokoch 1848-49 zastavil činnosť baní, čím umelo zvýšil cenu opálu, vyviezol vyťažený opál na Západ a tam s ním veľmi výhodne obchodoval. Maďarská spravodajská služba ho však dlhodobo sledovala a ministri v Budapešti vedeli o jeho obchodoch všetko. Dokázali mu, že zastavením ťažby zapríčinil zdraženie opálov a dokázali mu aj rozprávkové kšefty počas revolúcie. Nebyť toho, že Maďari boli v revolúcii porazení, Goldschmidt by sa nemohol vrátiť na Dubník. Aj tak však jeho nájom visel na vlásku a Maďari ho chceli vymeniť. Až na priamu intervenciu Viedne mohol v októbri 1849 znovu otvoriť prevádzku baní, ale už to nebolo ako predtým. Goldschmidt sa dostal do majetkového sporu so svojimi spoločníkmi vrátane vlastnej rodiny.

K rozhodujúcej bitke došlo v roku 1855, keďže Maďari nedali Goldschmidtovi pokoj ani doma ani za hranicami. Začiatkom mája 1855 boli v Bruseli zavraždení dvaja príslušníci Maďarskej spravodajskej služby a o tri týždne ďalší v Amsterdame. A čoskoro, 29. júla 1855, ako ďalšia obeť opálovej vojny, na dlažbe ulice v Madride, zomiera 58-ročná Lucia Kellerová. Len o 5 dní nato, 2. augusta 1855, za nevyjasnených okolností zomiera aj Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt...



Najvýznamnejšie zaujímavosti a rozvojové projekty Ekomúzea Opálová princezná


Zámutov

Rázovitá obec s pohnutou históriou leží na východnej strane Slanských vrchov neďaleko okresného mesta Vranov nad Topľou. V súčasnosti sa stáva jedným z centier cestovného ruchu v regióne. V obci je niekoľko ubytovacích a stravovacích zariadení (penzión Kondor, penzión Opál, ranč Zaľubova), Dom tradícií obce Zámutov, menšie lyžiarske stredisko, Lesnícky náučný chodník Zamutovská kolejka, pamätník Východoslovenského roľníckeho povstania, Cholerový cintorín aj vznikajúci cyklistický areál.

Opálové bane

Nachádzajú sa v strede severnej časti Slanských vrchov. Z Prešova sú vzdialené 28 km (cez Solivar, Dulovu Ves, Kokošovce a Zlatú Baňu), z Košíc 35 km (cez Košické Olšany, Rozhanovce, Čižatice, Kecerovce, Opinú a Červenicu). Bývalé administratívne centrum ťažby drahého opálu - Banícka osada Dubník - je od Zlatej Bane vzdialené 5 km a od Červenice 3 km. Ložiská drahého opálu zahŕňajú 2 historické banské revíry - väčšiu a rozsiahlejšiu Libanku a menšiu Šimonku.

Nálezisko drahého opálu v Slanských vrchoch je výnimočným fenoménom aj z celosvetového hľadiska. Nikde na svete nebol drahý opál ťažený banským spôsobom v takom veľkom rozsahu a tak dávno. Aj súčasná ťažba drahého opálu v Austrálii je porovnateľná s ťažbou drahého opálu v Slanských vrchoch pred 150 rokmi, kedy sa tu vyťažilo viac než 25 000 ct drahého opálu ročne.

Slovenský opál je vzácny pre svoju mimoriadne krásnu a citlivú hru farieb. Od polovice 19. storočia bola v osade Dubník aj brusiareň opálov. Prevádzka bola v baniach zastavená v roku 1922 a časť štôlní bola zaplavená. Najväčší opál Harlekýn bol nájdený v koryte potoka na Dubníku v roku 1775 a váži 607 gramov. Na prelome 19. a 20. storočia bol ocenený na 700 000 dukátov. Dnes je tento kus uložený v zbierkach Prírodovedného múzea vo Viedni.

Aj keď bola ťažba opálov v Slanských vrchoch ukončená, dodnes sú tieto miesta vyhľadávané zberateľmi z celého sveta, ktorí tu pokúšajú svoje zberateľské šťastie. Labyrint starých banských štôlní, z ktorých časť je sprístupnená verejnosti, predstavuje unikátne banské dielo - jeho návšteva je mimoriadnym a nezabudnuteľným zážitkom. Zaplavené časti štôlní sú zasa vyhľadávané jaskynnými potápačmi. V štôlniach opustených baní je aj jedno z najväčších zimovísk netopierov na Slovensku.

V roku 2015 sa podarilo bane znova sprístupniť a vytvoriť základný turistický okruh.

Viac na www.slovenskeopalovebane.sk/

K najvýznamnejším a najnáročnejším rozvojovým projektom patrí obnova Baníckej osady Dubník, ďalšie sprístupnenie starých banských diel a stavieb a vybudovanie povrchových a podzemných náučných chodníkov. Banské diela a objekty by sa mali stať pamiatkovou zónou.

Znovuvybudovanie jednej z historických budov v Baníckej osade Dubník - kaštieľa z 19. storočia, ktorý tu dal postaviť nájomca Adolf Ľudovít Goldschmidt s manželkou Emmou, by v novom kontexte vytvorilo atraktívne zázemie s múzeom ťažby opálu, ubytovacími a stravovacími službami pre turistov, ktorí navštívia Opálové bane ale aj ďalšie zaujímavosti Slanských vrchov či širšieho okolia.

Chránený areál Dubnícke bane - vyhlásený v roku 1964. Predstavuje mimoriadne veľké a významné zimovisko viacerých druhov vzácnych a užitočných netopierov. Dubnické bane sú zaradené v rámci európskej sústavy chránených území NATURA 2000 do zoznamu Území európskeho významu.

Geopark Dubnícke opálové bane - v roku 2006 boli vypracované podklady a projekt pre zaradenie širšieho okolia Opálových baní do zoznamu území vhodných pre tvorbu Geoparkov a v roku 2007 boli Opálové bane do tohoto zoznamu aj zaradené. V roku 2007 boli vypracované podklady pre plán zaradenia Opálových baní do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Návrh na zaradenie starých banských diel po ťažbe drahých opálov v regióne Opálových baní do zoznamu národných kultúrnych pamiatok bol vypracovaný v novembri 2007.

Herľany

Pri minerálnych prameňoch v Herľanoch vznikli svojho času jedny z najznámejších kúpeľov v celom Uhorsku a obľúbené miesto stretávania uhorskej šľachty. Najväčší rozkvet zažívali v druhej polovici 19. storočia (disponovali 500 lôžkami v 112 izbách) a ukončila ho až 1. svetová vojna.

Vďaka kúpeľom sa v roku 1872 v Herľanoch zrodil aj svetový unikát - jediný studenovodný gejzír aktivovaný ľudskou rukou - od klasických gejzírov sa odlišuje nízkou teplotou vody, pretože je situovaný v oblasti so skončenou vulkanickou činnosťou. Národná prírodná pamiatka.

Celková revitalizácia areálu a štýlové novostavby s kúpeľnými, ubytovacími a stravovacími službami by Herľanom priniesli návrat zašlej slávy aj novú klientelu. Pod Herľanami sa v predpokladanej hĺbke 2000 - 3000 m nachádza geotermálny zdroj teploty okolo 100 °C. Za predpokladu dokonalej izolácie vrtov bude možné aj naďalej zachovať terajšiu funkčnosť Herlianskeho gejzíru.

Herľany sú miestom s vynikajúcimi bioklimatickými podmienkami. Po znovuoživení kúpeľnej tradície sú schopné poskytnúť ozdravovacie procedúry vo viacerých oblastiach. V minulosti sa výrazné úspechy dosiahli pri liečbe žalúdočných a črevných chorôb, chorôb dýchacieho ústrojenstva, ako aj pri liečbe chudokrvnosti, ženských ochorení a pri rehabilitácii stavov po obrne. K zaužívaným procedúram v kúpeľoch patrilo aj povinné inhalovanie unikajúcich pár. Keď začala erupcia, zriadenec zatrúbil na trúbke a kúpeľní hostia sa zhromaždili okolo gejzíru, aby vdychovali vzduch zvlhčený jeho vodou.

Národná prírodná rezervácia Šimonka

Vyhlásená v roku 1950 na ochranu zvyškov bukového pralesa vrcholovej časti Šimonky (1092 m n. m.). Územie najvyššieho vrchu Slanských vrchov s rozlohou 24,43 ha je najstaršou prírodnou rezerváciou v okrese Prešov. Lesné porasty sú miestami pralesovitého charakteru, riedke, so starými netvárnymi kmeňmi. Veľkou vzácnosťou je popínavá liana - zákonom chránený plamienok alpínsky, ktorý v rezervácii rastie na niekoľkých miestach, a prilbica pestrá, ktorá rastie na vrchole Šimonky a je skutočnou botanickou ozdobou.

V pralesovej bučine hniezdia dravé vtáky a sovy. Na andezitovom vrchole Šimonky sú balvanové sutiny. Na vrcholovej časti sa nachádza malá nezalesnená plocha s vystupujúcou skalkou, z ktorej je výhľad na široké okolie.

Národná prírodná rezervácia Oblík

Vyhlásená v roku 1964 - zriedkavý geologický jav, známy homoľovitý vulkanický vrch Oblík (925 m n.m.) v severovýchodnej časti Slanských vrchov. Porasty sú miestami pralesovitého charakteru, nerovnoveké, striedajú sa tenké a stredne hrubé kmene s ojedinelými, vyše storočnými bukmi. Archeologické nálezy svedčia o tom, že svahy Oblíka boli osídlené už v dobe železnej.

Prírodná rezervácia Zámutovské skaly

V hlbokom lese pri obci Zámutov, na hrebeňoch vrchov Čierna skala a Čulkov, sa rozkladá nádherné skalné mesto zvané Zámutovské skaly. PR vyhlásená v roku 1980 na ochranu bralných foriem reliéfu, reliktných teplomilných rastlinných spoločenstiev a spoločenstiev sutinových javorín je plná pôsobivých sopečných brál a veží vysokých aj viac než 10 metrov. Neraz bizarné skalné útvary s typickou andezitovou odlučnosťou sú opradené starými povesťami o zbojníkoch i omnoho nebezpečnejších tvoroch, ktoré tu vraj mali alebo ešte i majú svoj domov. Pod skalnými stenami sa tu a tam nachádzajú rozsiahle kamenné sutiny. Z vyššie položených častí skál sa otvárajú pekné výhľady na obec Zámutov a okolie. V lokalite si prídu na svoje aj milovníci živej prírody, najmä flóry, vyskytuje sa tu totiž viacero veľmi vzácnych a chránených rastlín. Zo zoologického hľadiska sú Slanské vrchy, a to najmä hrebeň Zámutovských skál, známe bohatým výskytom jelenej a srnčej zveri, často je tu jariabok hôrný, užovka stromová a na vyslnených skalách jašterica múrová. Lokalita je veľmi obľúbená medzi skalolezcami, ktorí si tu môžu zaliezť na viacerych trasách rôznej obtiažnosti. Kvôli ochrane územia je nutné si pred lezením overiť výnimky a obmedzenia týkajúce sa týchto aktivít.

Prírodná rezervácia Zámutovská jelšina

Vyhlásená v roku 1981 na ochranu lesných slatinno-jelšových spoločenstiev. Nachádza sa v doline potoka medzi Čiernou skalou a hrebeňom Zámutovských skál v nadmorskej výške 520 m n. m. Neveľká terénna zníženina (0,66 ha) je zaplavovaná vodou z prameňov na južnej strane terénnej depresie a na západnej strane zo svahových pramenísk. Tento priaznivý vodný režim spolu s vysokou hladinou spodných vôd vytvorili podmienky pre vznik typického slatinného spoločenstva s jelšou lepkavou, ostricou predĺženou a ostricou.

Prírodná rezervácia Hermanovské skaly

Vyhlásená v roku 1980 na ochranu najrozsiahlejšieho skalného komplexu Slanských vrchov s reliktnými rastlinnými spoločenstvami s vhodnými podmienkami pre hniezdenie dravých vtákov a s výskytom zriedkavých druhov živočíchov.

Prírodná rezervácia Malé Brdo

Vyhlásená v roku 1950 na ochranu zachovalých prirodzených spoločenstiev bukových dubín a typických bučín na juhozápadných až západných svahoch Slanských vrchov. V južnej a západnej časti sa nachádzajú prirodzené lesné lúky s bohatým kvetnatým porastom.

Prírodná rezervácia Rankovské skaly

Vyhlásená v roku 1976 na ochranu skalného komplexu v Slanských vrchoch s typickými spoločenstvami, vzácnymi a ohrozenými druhmi rastlín. Sú medzi nimi aj xerotermné druhy, javorovo-lipové lesné spoločenstvá. V neposlednom rade hniezdisko chránených dravcov vrátane stále ohrozenejších druhov sokola. Významná krajinná dominanta s nádherným výhľadom na okolitú krajinu.

Prírodná pamiatka Skaly pod Pariakovou

Vyhlásená v roku 1987, mnohé zo skalných útvarov majú bizarne tvary a pri rôznych uhloch pohľadu pripomínajú rôzne veci alebo bytosti, podľa čoho aj dostali názvy (napr. Kamenný hríb).