ŽDAŇA


Ždaňa bola už od najstarších čias dôležitou obcou, pretože tadiaľ prechádzala cesta cez Hornád na Čaňu a ďalej na hlavnú pohornádsku hradskú. Leží juhovýchodne od Košíc na území historického regiónu zvaného Horný Abov, pri sútoku riek Olšava a Hornád. Na prelome 19. a 20. storočia bola sídlom okresného úradu. Ždaňa mala už vtedy svojho lekára a lekáreň, 11 obchodov a viacero rôznych živností, medzi iným aj drožkára. Ždaňanské ženy boli známe ako šikovné tkáčky a z remesiel sa tu darilo najmä kolesárom. 

Malebná krajina, rieka Hornád, Čanianske jazerá či blízke Slanské vrchy, pohostinní ľudia, vidiecky pokoj, kultúrne pamiatky a, samozrejme, tradičný Ždaňanský jarmok, sem nepochybne prilákajú mnohých návštevníkov, predovšetkým vyznávačov cykloturistiky, ale aj vodnej a náboženskej turistiky... Ždaňa je súčasťou EKOMÚZEA HORNÁD MILIČ.

Turistické zaujímavosti a desiatky kilometrov trás pre peších aj cykloturistov môžete podrobnejšie preskúmať na nasledujúcich digitálnych turistických mapách s GPS navigáciou. Skopírujte si ich v počítači do vlastného účtu Google, kde ich môžete upravovať a dopĺňať o vlastné trasy, body záujmu, fotografie a ďalšie užitočné informácie, ktoré vám pomôžu pri plánovaní výletov a orientácii v teréne. 



Hornád - mapa




EKOMÚZEUM HORNÁD MILIČ

MAĽOVANÁ MAPA


HISTÓRIA


Na území dnešnej obce Ždaňa žili ľudia už oddávna. Najstarší obyvatelia boli lovci mamutov - neandertálci - na konci doby ľadovej /pred 100 - 40 tisíc rokmi/.

V mladšej dobe kamennej - neolite osídlili chotár prví roľníci a pastieri. Tí si tu stavali obydlia približne 7 000 - 4 000 rokov pred Kr. Po nich osídlili brehy Hornádu, Olšavy a Torysy prví spracovatelia zlata a mede. V tej dobe, teda na konci doby kamennej /2 000 pred Kr./, prekvital už aj výmenný obchod. Popri riekach viedli cesty, tu boli križovatky a brody. Výnimočnosť terénu si všimli aj nasledujúci kolonisti, ktorí tu po sebe zanechali mnohé archeologické pamiatky.

Germánov na konci doby sťahovania národov postupne pohltili a vystriedali Slovania, ktorí sem prišli spoza Karpát. Po krátkom súžití s Avarmi /7. - 8. stor. po Kr./ sa stali naši priami predkovia svedkami vzniku Veľkomoravskej ríše, kam v 9. stor. patrilo aj dnešné východné Slovensko. Na mieste súčasnej obce Ždaňa bola vtedy založená stredoveká osada a od tej doby tu už žili generácie ľudí bez prerušenia dodnes. Kresťanstvo sa sem rozšírilo až po roku 1000 pod vplyvom konsolidácie pomerov vo vzniknutom Uhorskom kráľovstve.    

Najstaršia zmienka o obci Ždaňa /maďarsky Zsadány/ je z roku 1222, kedy sa uvádza vo varadínskom registri už ako rozvinutá obec /villani Sudan/ stolice Novi Castri. Ždaňa bola už od najstarších čias dôležitou dopravnou križovatkou, tadiaľto prechádzala cesta cez Hornád do Čane a ďalej na prihornádsku cestu.  

Prvými známymi majiteľmi Ždane boli páni z tzv. nádošťskej vetvy Abovcov, ktorí sídlili v Trstenom pri Hornáde /predtým Nádošť/. Po smrti posledného mužského predstaviteľa tohto rodu Dominka, kráľ Karol Róbert z Anjou nádošťské panstvo aj s dedinou Ždaňa /Sodan/ dáva v r. 1335 palatínovi Viliamovi Drugethovi. V tej dobe už viedla priama cesta zo Ždane cez Čaňu do Košíc. Od r. 1415 sa tu vyberalo mýto /tributum/.

V ďalšom období obec vlastnili zemianske rodiny Gádyjovcov, Vendéghelyiovcov, Szentmártonyovcov, Horváthovcov. V roku 1508 obec patrila mestu Košice. Od roku 1616 Ždaňu vlastnili košickí jezuiti.   

Rušné 16. storočie, poznamenané protitureckými vojnami, náboženskými nepokojmi a bojom o uhorský trón, nežičilo ani vývoju obce Ždaňa. O nejakých významnejších historických udalostiach, ktoré by sa v Ždani alebo v jej blízkosti boli v tých časoch odohrali, nemáme, žiaľ, žiadne doklady. Z portálneho súpisu v r. 1555 môžeme však jednoznačne usúdiť, že Ždaňa bola v tej dobe v úpadku. 

Miestni feudáli v 16. a 17. stor. obec dosídľovali, s najväčšou pravdepodobnosťou najmä Maďarmi, ktorí odišli z Turkami okupovaných území. Stavovský odboj v 17. a zač. 18. stor., ako aj mor, ktorý na začiatku Rákocziho povstania postihol celú Abaujskú stolicu, zapríčinili veľký pokles počtu obyvateľov obce.

V priebehu 18. stor. bola Ždaňa, tak ako väčšina obcí v Abaujskej stolici, dosídľovaná najmä slovenskými poddanými rímskokatolíckeho vierovyznania.  

Počet obyvateľov obce sa podstatne zvýšil najmä v prvej tretine 19. stor. V r. 1828 obývalo 107 ždaňanských domov už 762 obyvateľov. Prevažná väčšina z nich sa živila aj po zrušení poddanstva hlavne poľnohospodárstvom, tak ako po stáročia predtým. 

Rozvoj poľnohospodárskej výroby predurčovala už samotná lokalizácia obce. Meandre Hornádu boli síce príčinou častých povodní, ale tie zúrodňovali pôdu, na ktorej sa darí všetkým plodinám nášho zemepisného pásma. 

Pôda prechádzala postupne z vlastníctva šľachty cez Židov do rúk miestnych roľníkov. Väčšinu pozemkov ždaňanského chotára vlastnili koncom 19. a zač. 20. stor. Židia. V Ždani vtedy žilo asi 15 židovských rodín. Mali tu svoju synagogu, školu aj cintorín.

Na prelome 19. a 20. stor. sa Ždaňa stala sídlom okresného úradu, k čomu ju predurčovala najmä výhodná poloha na križovatke štyroch ciest. Úrad sídlil v budove zvlášť postavenej na tento účel. V obci bola aj väznica, patriaca k okresnému súdu. Konali sa tu tiež odvody brancov. Ždaňa už vtedy mala svojho lekára a lekáreň, 11 obchodov a viacero rôznych živností, medzi iným aj drožkára. Obchody a živnosti mali v rukách najmä židovskí podnikatelia. V súvislosti so zriadením okresného úradu sa od konca 19. stor. do 1. sv. vojny výrazne zvýšil počet obyvateľov obce. Kým v r. 1890 tu žilo 671 obyvateľov, v r. 1910 ich bolo už 968. Hlásili sa najmä ku katolíckemu vierovyznaniu, ale bolo tu aj približne 50 reformovaných /kalvínskych/ rodín a už spomínaná židovská komunita. 

Každá náboženská komunita mala svoj kostol. Klasicistická budova reformátskeho chrámu z konca 18. stor. dodnes slúži miestnym kalvínom a kostol postavený v r. 1907 v secesnom slohu navštevujú tunajší veriaci rímskokatolíckeho vierovyznania. 

Po vyhlásení Československej republiky v r. 1918 zanikli uhorské okresné úrady. V novom územnom usporiadaní už Ždani nepríslúchalo žiadne významnejšie postavenie. Do r. 1921 sa tu dokonca znížil počet obyvateľov. 

Každodenný život väčšiny obyvateľov obce sa však výrazne nezmenil ani medzi dvoma svetovými vojnami. Naďalej sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom, privyrábali si furmankami. Nemajetní občania si v lete zarábali na živobytie ako kopníci u bohatších gazdov a v zime ako lesní robotníci v blízkych lesoch. Ždaňanské ženy boli známe ako šikovné tkáčky a z remesiel sa tu darilo najmä kolesárom. Ako spomínal jeden z najstarších obyvateľov Ždane Štefan Varga, každý bol sýty a nejakej výnimočnej biedy v dedine vraj v tých časoch nebolo.


Komunitný park

Park je príjemným verejným priestorom v centrálnej časti obce, kde sa môžu stretávať deti aj dospelí, a okrem oddychu, hier a diskusií sa tu môžu vzdelávať prostredníctvom informačných panelov, ktoré sú rozmiestnené v parku a sú zamerané na prírodné bohatstvo, históriu a kultúrne dedičstvo Ždane a jej okolia...


Náučný chodník

Náučný chodník začína pri obecnom úrade v Ždani a končí pri kláštore v Nižnej Myšli. Počas príjemnej túry celkovej dĺžky približne 20 km spoznáte malebné zákutia územia medzi riekou Hornád a Slanskými vrchmi, ktoré je známe predovšetkým vďaka archeologickým náleziskám európskeho významu, určite vás však upútajú aj ďalšie prírodné a kultúrne zaujímavosti a ďalšie trasy regiónom, ktoré nájdete na mape Hornád...

Tradičné gazdovstvo v Ždani


V jednom dome /hiži/ bývali aj tri generácie, ktoré spolu gazdovali. Pozemok, na ktorom bol postavený dom, humno, chlievy, pivnica, studňa, šopa atď. sa nazýval funduš. Pozdĺžne postavené domy, ktoré boli typické pre tento región, mali od dvora vybetónovaný vyvýšený chodníček, tzv. nasipku.

Obytné priestory tvorili kuchyňa /prikľet/, predná a zadná izba /predňa, zadňa hiža/ a komora. Dlážky boli zapuščane, t.j. natierané blatom z hliny a čerstvého kravinca, alebo aj z drevených dosiek /diľe/. Strecha bola sedlovitá, zakrytá slamou, neskôr škridľou.

Bohatší gazdovia stavali domy s gankom, dlhou, od dvora otvorenou verandou so stĺpami, podopierajúcimi strechu. Aj vybavenie domácnosti bolo svojrázne. V prikľece /kuchyni/ nesmela chýbať murovaná mašina /pec, kde gazdiná varila a piekla chlieb/, miesto na vodu, talaš /regál/ na riad, stôl a lavica, prípadne stoličky. V žiadnom dome nechýbal na stene kríž.

Predná izba bola zväčša iba na ukážku /paradna hiža/. Zariadená bola najkrajším nábytkom /butorom/, vysoko vystlanými a krásne prikrytými posteľami, almarou /pajstruna/, kasnou, stolom, stoličkami atď. 

V zadnej izbe boli vysoké postele s prístelkou /kerekeška/, ktorá sa vyťahovala spopod postele len na noc, almara, stôl, lavica, murovaná pec s prípeckom, v zime aj krosná na tkanie. Komora mala samostatný vchod z dvora. Boli v nej uskladnené všetky potraviny a zásoby rôzneho druhu nevyhnutné pre každodenný život: pšenica, jačmeň, ovos, proso, fazuľa, orechy, mak, masť, slanina, údené mäso, múka a pod. Hlavným zariadením komory boli veľké feršlogi /koterce/ na zásoby zrna a drevená lada /debna/ s tromi priehradkami na múku.

V zadnej časti domu bol chliev /hľev/, jedna z najpotrebnejších a najdôležitejších súčastí gazdovstva, kde boli ustajnené kravy, kone alebo voly, teľce a iné. Okrem kŕmneho válova sa tu nachádzali šafľe /drevené vedrá na napájanie/, košare /koše/, kocinek /drevená štvorcová debnička na seno/, vidly, metly a iné náradie. Na jednej zo stien viseli postroje /jarmo/. Vzadu na dvore boli ešte chlieviky pre hydinu a prasatá, šopa na uloženie voza a náradia /pluh s taligou, valec, kosy, hrable, motyky atď./. Vzadu v záhrade bolo humno, v ktorom sa mlátilo zožaté obilie. Okrem slamy bolo v humne aj seno, lucerka, kukuričanka a iné pokrmy pre statok. Často sa tu pripravovala sečka /šečka/, základ krmiva. Na rozhraní dvora a záhrady bolo hnojisko, kde sa uskladňoval hnoj vykydaný spopod dobytka. Hnoj sa potom podľa potreby vyvážal do poľa. Na gazdovstve nesmela chýbať pivnica, kde boli uskladnené zemiaky, zelenina, repa, mlieko, smotana, ovocie na zimu, čerstvé mäso a pod.

CIRKEV


Rímskokatolícka farnosť 

Mena Panny Márie


Ždaňa je filiálnou obcou farnosti Čaňa. Táto farnosť sa uvádza už v pápežských desiatkoch z roku 1332-1337. Tamojší farár platil desiatky tri groše, čo svedčí o tom, že už v tej dobe existovala Čaňa ako farnosť. V čase reformácie, keď sa Čaňa stala evanjelickou, farnosť zanikla. 

Od roku 1734 do roku 1912 bola filiálkou Všechsvätých a 20. júna 1912 bola znovu obnovená samostatná rímskokatolícka farnosť. Za farára do Čane bol menovaný ruskovský kaplán Jozef Kenedich a farnosť trvá dodnes.

Nesie názov Mena Panny Márie približne od roku 1400, kedy bola pôvodná kaplnka prestavaná na kostol a jeho patrónkou je Meno Panny Márie. 

Farnosť má v súčasnosti dve filiálky:

Obec Ždaňa patrí do Čanianskej farnosti od r. 1918 /predtým bola filiálkou farnosti Nižná Myšľa/, a obec Gyňov je filiálnou obcou Čane od 1. 4. 1953.

Farský úrad: 

Osloboditeľov 28, Čaňa 

055 / 699 92 02,  fara@farnostcana.sk 
Farár:
Mgr. Marcel Puškáš, 0908 998 351
Kaplán:
Mgr. František Telvák, 0905 945 339 

www.farnostcana.sk 

Kostol Panny Márie 

Pomocnice kresťanov


Filiálny rímskokatolícky Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov v Ždani bol postavený v r. 1907 v historizujúcom slohu s prvkami neoromantiky a secesie. Bola to jednoloďová stavba s predstavanou vežou. 

V roku 1982 bol kostol prestavaný do terajšej podoby, avšak veža bola dokončená až v roku 1992 a konsekráciu kostola uskutočnil 28. 8. 1992 košický biskup Mons. Alojz Tkáč.

Reformovaný cirkevný zbor Ždaňa 


Farský úrad:  

044 11 Ždaňa, Mýtna 34
055 698 00 56
Ján Semjan, administrátor
Irena Bittóová, kurátor 

www.reformata.sk

Kostol reformovanej cirkvi

Pôvodná tolerančná jozefínska stavba z poslednej tretiny 18. stor. s dodatočne pripojenou vežou a úpravami z 19. stor. Je to sieňový kostol s obdĺžnikovým pôdorysom a drevenou protestantskou emporou na vyrezávaných stĺpoch a rovným stropom. Veža je prestavaná, nárožná bosáž a okenné portálové otvory s lomeným oblúkom sú farebne zvýraznené.


ĽUDIA


Prof. PhDr. ThLic.

František Sirovič

/1920 - 2014/

Usilovný vedecký pracovník, kňaz s bohatými misionárskymi skúsenosťami a filozofickým rozhľadom, pritom mimoriadne skromný. Riadil sa vždy zásadou: "Nikdy nezačínaj prestávať a nikdy neprestaň začínať". 


Páter František Sirovič SVD sa narodil 16. 2. 1920 v Ždani. Strednú školu /gymnázium v Košiciach a v Levoči/ ukončil v roku 1940. Po maturite vstúpil do rehoľnej Spoločnosti Božieho Slova v Nitre. Noviciát absolvoval v Kláštore pod Zoborom. Vo Viedni /1941-42/ a v Nitre /1942-43/ študoval filozofiu. Štúdiu teológie sa venoval na Teologickom inštitúte Spoločnosti Ježišovej v Banskej Bystrici /1944-45/ a po skončení 2. sv. vojny v Ružomberku. Za kňaza bol vysvätený 1. 9. 1946 v Nitre. V roku 1947 ukončil licenciátom teologické štúdia na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Témou jeho práce bolo "Tajomstvo Cirkvi podľa sv. Ambróza". 

V júni 1948 odišiel do zahraničia, kde žil a pôsobil až do svojho návratu na Slovensko v roku 1993. Jeho prvé misijné určenie bolo Japonsko, kde po skončení štúdia japonskej reči a kultúry pôsobil v pastorácii, potom vyučoval v seminári Spoločnosti Ježišovej latinčinu a úvod do filozofie. Medzitým pokračoval v ďalšom štúdiu filozofie /1953-57/ na Gregoriánskej univerzite v Ríme, kde získal licenciát z filozofie prácou "Náuka o citoch podľa sv. Bonaventúru" a doktorát dizertáciou "Náuka o vôli podľa sv. Bonaventúru". 

Pred návratom do Japonska študoval na Catholic University of America, Washington, DC niekoľko predmetov z oblasti psychológie. V Japonsku vyučoval jeden semester epistemológiu a metafyziku na Nanzan University v Nagoyi.

Zo zdravotných dôvodov bol v jeseni 1958 preložený na Filipíny, kde pôsobil ako profesor filozofie v arcibiskupskom seminári vo Vigan na ostrove Luzon. V r. 1964-68 zase pôsobil v Tagaytay City /Filipíny/, kde okrem vyučovania epistemológie, metafyziky a dejín novovekej filozofie bol aj riaditeľom postgraduálneho štúdia filozofie. Jeden trimester /1968-69/ študoval analytickú filozofiu na Pittsburgh University. Ďalšie dva roky /1969-72/ prednášal na Divine Word University, Tacloban City, Leyte, Filipíny. V r. 1973-82 pôsobil ako profesor filozofie na Divine Word College, Donamon, Írsko a napokon v r. 1982-93 prednášal filozofiu na Divine Word College, Epworth, Iowa, USA.

Po zmene spoločenských pomerov sa v r. 1993 vrátil na Slovensko. Vyučoval filozofické disciplíny na Teologickej fakulte v Bratislave /1996-1998/, Nitre /1994-1996/ a na Trnavskej univerzite /1993-1996/. Svojím pôsobením v jednotlivých inštitúciách výrazne napomohol k zvýšeniu úrovne filozofických disciplín na Slovensku. Bol členom spoločnej odborovej komisie pre doktorandské štúdium na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a členom rady Združenia pre vedu a vieru. Pastoračné sa staral o anglicky hovoriacich veriacich katolíkov z Bratislavy a okolia /1993-1999/. 

Od r. 1999 žil v Provinciálnom dome Spoločnosti Božieho Slova /SVD/ v Nitre. Zomrel 29. júna 2014.

Páter Sirovič sa okrem kňazských a rehoľných povinností zameriaval aj na vedeckú činnosť, v ktorej dosiahol mimoriadne výsledky najmä v oblasti filozofie. 5 kníh venoval filozofii novoveku a 4 rôznym aktuálnym témam. Okrem toho napísal 5 vysokoškolských skrípt a množstvo článkov. 

Svojim plodným a činorodým životom môže byť inšpiráciou a vzorom pre všetkých, ktorí svoj život hodlajú prežiť v zmysle Posolstva.


OZ Medený odkvap

Cyklopúť k Božím hrobom


Biela sobota je dňom, kedy je na celej zemi zvláštne ticho. 

V tento deň preto putujeme k Božím hrobom, aby sme tak mohli hlbšie prežiť pravý význam tohto dňa. Putujeme na bicykloch, adorujeme v kostoloch, zastavujeme sa cestou pri krížoch pri ceste a zapaľujeme pri nich sviece. 

www.medenyodkvap.sk