SKÁROŠ


Skároš sa spomína už v roku 1270 pri opise hraníc panstva hradu Füzér ako zem Skároš. Leží v juhovýchodnej časti košickej kotliny v podhorí Slanských vrchov východne od vodného toku Hornád bezprostredne pri hranici s Maďarskom. Je vstupnou bránou do rozsiahlych lesných partií Miliča s cestným priechodom do jeho maďarských častí. 


Krajinársky hodnotné a pôsobivé okolie obce z neho robí dobré východisko do prírodných rezervácií Marocká hoľa, Veľký Milič, Malá Izra a Malý Milič, ktoré sa nachádzajú v podcelku Slanských vrchov zvanom Milič, či do maďarskej časti pohoria. To všetko ponúka oddych a zážitky uprostred nádherných lesov, ktoré na niektorých miestach ešte nie sú poznačené ťažbou a majú až pralesový charakter, ktorý ozvláštňujú aj machom obrastené balvany bizarných tvarov.


Za návštevu určite stojí Skárošská vyhliadka, ktorá za priaznivého počasia ponúka nádherné pohľady na Košice v pozadí so Slovenským rudohorím, na Slovenský kras, maďarskú časť Slanských vrchov a dokonca aj na vzdialené Vysoké Tatry. Z neďalekého vrcholu Veľkého Miliča je zas výhľad na Zemplínsku Šíravu, masív Vihorlatu či Karpatskú oblasť na Ukrajine. V katastri obce, približne 2 km východne od obce nad Tureckým potokom, sa nachádza aj archeologická lokalita zrúcaniny hradu Vár. 
Tank, delá a ďalšia dobová armádna technika z 2. svetovej vojny sú vystavené v parku na konci obce, kde sa nachádza Pamätník oslobodenia, pri ktorom je pochovaných vyše sto padlých vojakov. V blízkom amfiteátri s kapacitou približne 1000 miest sa každoročne konajú regionálne slávnosti, napríklad Dni mikroregiónu Hornád. 


Už vyše 20 rokov sa v januári milovníci prírody vydávajú Po srnčej stope, ktorú organizuje Slovenský poľovnícky zväz v spolupráci s obcou Skároš. Prvotnou ideou tohto podujatia bolo priblížiť deťom život zvierat vo voľnej prírode a starostlivosť o ne hlavne v zimných mesiacoch, kedy majú nedostatok potravy.  Turistické podujatie Prechod Slanským pohorím organizuje od roku 1977 každoročne v auguste obec v spolupráci s Družstvom Hrabov. Trasa vedie zo Skároša pod Červeným vrchom po chatu Karolka a späť. 


Ďalšie turistické zaujímavosti a desiatky kilometrov trás pre peších aj cykloturistov môžete podrobnejšie preskúmať na nasledujúcich digitálnych turistických mapách s GPS navigáciou. A potom sa nimi nechajte sprevádzať na Vašich potulkách: 


Hornád - mapa





HISTÓRIA


Prvá písomná zmienka o zemi Skároš v roku 1270 vznikla na základe opisu hraníc panstva patriaceho pod hrad Füzér, pretože zem Skároš sa nachádzala na hranici a patrila už Mikulášovi, synovi Abu. Ten pochádzal z tzv. nádoštskej vetvy rodu Aba.

Ďalší záznam o obci pochádza z roku 1327, keď sa Skároš uvádza pri opise zeme Kalša, s ktorou tiež susedil. Hovorí sa tu o zemi Zkarus. Toto územie pod Slanskými vrchmi bolo osídlené a kultivované už v 13. storočí.

Po smrti Dominika, syna Lacka a vnuka spomenutého Mikuláša, syna Abu, rod vymrel po meči, pretože Dominik nemal syna. Vtedy kráľ Karol v roku 1335 daroval nádoštské panstvo palatínovi Drugethovi. V zápise, ktorý vymenúva dediny patriace pod toto panstvo sa spomína aj Skároš. Podľa zápisu z roku 1387 v Skároši už v tom čase stál kostol.

V roku 1415 Skároš patril bánovi Petrovi a jeho bratovi Štefanovi. Ich rod sa označoval ako Zudar z Olnódu. Dedina im patrila aj za portálneho súpisu v roku 1427, kedy tam stálo 15 port /porta je brána vedúca do hospodárskej usadlosti, ktorou môže prejsť voz ťahaný koňmi/. Ak vezmeme do úvahy, že v jednej takejto usadlosti bolo so služobníctvom minimálne sedem ľudí, potom v roku 1427 mal Skároš minimálne 105 obyvateľov, čo bola na tie časy veľká dedina. 

Genéza názvu obce 

Názov Skároš je zrejme odvodený od slovanského osobného mena Skaroš, ktoré môže zasa pochádzať zo slovanského kmeňa Skar. Podľa historika Branislava Varsíka hoci je názov obce slovenského pôvodu, neprešiel prirodzeným vývinom v slovenskom jazyku, pretože sa dedina ešte v stredoveku pomaďarčila a novoprichádzajúci Slováci v 17. a 18. storočí prevzali už názov ako ho zachoval maďarský jazyk. V roku 1746 sa v Skároši hovorilo maďarsky aj slovensky - maďarský jazyk prevažoval u kalvínov.

1270 - terra Skarus, 1327 - terra Zkarus, 1335 - poss Scarus, 1415 - poss Escharos, 1416 - Eskarus, 1427 - Skaros, 1440 - Ezkaros, 1468 - Izkaros, 1493 - Scaros, 1519 - Zkaros, 1553 - Zkaros, 1746 - Szkáros, 1773 - maďarsky Szkaros, 1808 - slovensky Skaroš, maďarsky Szkáros, 1903 - slovensky Eskaroš, maďarsky Szkáros, 1906 - Skaroš, 1913 - maďarsky Eszkáros


Klasicistická kúria 


Na začiatku obce Skároš stojí opustený klasicistický kaštieľ pôvodne patriaci rodine Fekete. Projektoval ho Arpád Jakab /staviteľ Jakabovho paláca v Košiciach/ v roku 1896. Stavba je zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok.

V časoch socializmu sa tu nachádzala materská škola, neskôr ju nahradila osobitná škola. V súčasnosti je kaštieľ prázdny a je v dezolátnom stave. Obec plánuje v časti objektu zriadiť priestory obecného úradu a zvyšnú časť použiť na turistické účely, možnou alternatívou je aj zariadenie pre osamelé matky s deťmi.


Skárošská vyhliadka 


Skárošská vyhliadka /795 m n.m./ je mohutné skalisko na slovensko-maďarskej hranici a na okraji prírodnej rezervácie Marocká hoľa, ktorá sa vyznačuje pralesovitými porastmi na sopečných horninách. Vyhliadka je prístupná po viacerých značkovaných turistických chodníkoch. Východiskami môžu byť obce Skároš alebo Slanská Huta. Z brala možno pokračovať na najvyšší vrch Miliča /podcelok Slanských vrchov/ - Veľký Milič /895 m n.m./ alebo až do maďarskej Hollóházy.

Skárošská vyhliadka ponúka za priaznivého počasia nádherné pohľady na Košice v pozadí so Slovenským rudohorím, na Slovenský kras, maďarskú časť Slanských vrchov a dokonca aj na vzdialené Vysoké Tatry. Z neďalekého vrcholu Veľkého Miliča je zas výhľad na Zemplínsku Šíravu, masív Vihorlatu či Karpatskú oblasť na Ukrajine.

Územie Miliča je súčasťou chráneného vtáčieho územia Slanské vrchy. K najvzácnejším zástupcom vtáctva patrí orol kráľovský, orol krikľavý, včelár lesný, sova dlhochvostá, ďateľ bielochrbtý i haja tmavá. Zaznamenali tu výskyt 12 biotopov a 4 druhy živočíchov európskeho významu.


Zrúcanina hradu Vár


V katastri obce sa nachádza aj archeologická lokalita zrúcaniny hradu Vár. Zvyšky hradu sa nachádzajú približne 2 km východne od obce Skároš nad Tureckým potokom. Kedysi tu stál stredoveký hrad z 13. storočia, ktorý bol postavený v románsko-gotickom slohu. Slúžil na ochranu starej cesty z Abaujváru do Košíc a cestu cez horský priesmyk k hradu Füzér.

Podľa povesti sa v hĺbkach vrchu pod hradom skrývajú poklady. Mnohí tam aj kopali a chceli ho nájsť, ale márne, lebo tam videli len plačúcu ženu. Bola to hradná pani, ktorá podvádzala svojho muža. Ten sa jej pomstil tak, že preťal most, na ktorom stála aj s milencom. 


Po srnčej stope


Už vyše 20 rokov sa v januári milovníci prírody vydávajú Po srnčej stope, ktorú organizuje Slovenský poľovnícky zväz v spolupráci s obcou Skároš. Prvotnou ideou tohto podujatia bolo priblížiť deťom život zvierat vo voľnej prírode a starostlivosť o ne hlavne v zimných mesiacoch, kedy majú nedostatok potravy. Dnes sa ho zúčastňuje 500-600 účastníkov z okolitých obcí. Majú možnosť vidieť ukážku poľovnej zveri, vyskúšať si jazdu na koňoch alebo streľbu. Akcia býva ukončená posedením pri vatre.  


Prechod Slanskými vrchmi


Organizuje ho každoročne v auguste od roku 1977 obec Skároš v spolupráci s  Družstvom Hrabov. Trasa vedie zo Skároša pod Červeným vrchom po chatu Karolka a späť. 


Dni mikroregiónu Hornád


Dni mikroregiónu Hornád organizuje vždy v júni Regionálne združenie obcí Hornád už od roku 2003. Atmosféru nabitú ľudovými piesňami, tancami a bohatým sprievodným programom si návštevníci vychutnávajú na prírodnom amfiteátri.

www.skaros.sk

Tradičný odev Abova



Ženský odev

Medzi základné znaky ženského odevu patrili:

Vrchná, ručne do pásika /galera/ zbieraná sukňa /kabat/ s podšívkou /hajtašom/ a vrchnou ozdobnou čipkou, pod ňou najmenej 4 vyškrobené biele sukne /bele štikerajovo/ a spodnička. Na vrchnej sukni sa nosila užšia zástera /fartuh/ z čipky alebo inej látky /dubovo, glotovo, atlasovo, pantlikovo/ s vystrihovanými zubkami. Okrem fartuhu sa nosila aj okrúhla zástera /šurc/. 

V hornej časti nosili ženy plecko /oplečko/ s nariasenými a vyškrobenými rukávmi /pufi/, ukončenými volánikom s previazanou stužkou. Na oplecku sa nosil samostatný živôtik ozdobený šnúrkami a zapínaný na gombíky alebo háčikmi /lajblik alebo soritov/. Na vrchnú časť sa obliekali aj blúzy s pufami, zväčša z rovnakej látky ako vrchná sukňa. Pod opleckom sa nosila košeľa /košuľa/ bez rukávov, pod blúzou košeľa so širšími rukávmi, aby boli na blúze vysoké pufi.

Staršie ženy nosili v zime hrubšiu blúzu s podšívkou - servjanku, teplú vlnenú veľkú šatku /hustku/, neskôr kožušteky a po bedrá siahajúce teplé kabátiky /geročky/. Nevesty mali odev farebne rozlíšený - mladšie svetlý, staršie tmavý a najstaršie čierny. Dievčatá mali vlasy upravené do pleteného vrkoča /varkoča/ s mašľou a na krku nosili biele perlové korálky /pacerki/ na stužke /pantličke/. 

Vydaté ženy si na hlave čepeli čepenku. Vrkoč si ovili okolo drievka a upevnili na zadnej strane hlavy. Na ovinuté vlasy sa pripevnila menšia šatka zvaná čepenka. Navrch si žena uviazala ešte vrchnú šatku /hustečku/. Šatky boli vyšívané jemnými vzormi a nazývali sa podľa druhu látky, z ktorej boli vyrobené /čipkovana, tibetka, delinka, štofka, hadbavna, kartonka, v zime rojtkovana baršoňka/.


Na sviatočné oblečenie /ancug/ sa kupovali priemyselne vyrobené látky. Domáce tkané plátno sa používalo na spodné prádlo, pracovné košele, mužské pracovné nohavice a na výrobu úžitkového textilu. Obuv žien tvorili kožené čižmy s vysokými sárami /kasane/, plátené, lakované alebo kožené topánky ušité u obuvníka alebo zakúpené v obchode. V lete chodili ženy a dievčatá prevažne bosé. V zime si navliekali cvernové pančuchy /štrenfle/ s gumenou príchytkou /štrompadľou/.

Mužský odev

Tradičné formy mužského ľudového odevu zanikli už v prvých rokoch 20. storočia a hlavne v období po 1. svetovej vojne. Základnou súčasťou mužského odevu zostali nohavice /nohavki/, košeľa /košuľa/ a tiež aj úzke gate /gače/, ktoré sa nosili pod nohavice. Vo vrchnej časti nosili kabát /gerok/ a vestu /lajblik/, v novšej dobe sveter. Staršie košele mali široké rukávy, stojatý golier a zaväzovali sa na šnúrky /šnorečki/. 

Pracovné nohavice boli z domáceho plátna bez ozdôb /drelihovo nohavki/. Mužský odev sa rýchlo prispôsoboval mestskému. V medzivojnovom období muži začali nosiť rajtky a kabátik - sako /priče a gerok/. Neodmysliteľnou súčasťou odevu bola aj pokrývka hlavy /kalap/. Na nohách nosili muži čižmy, niekedy podkuté kovovými podkovkami, aby dlhšie vydržali, baganče /boganče/ s onucami /onučkami/ a tiež kúpené topánky, v zime teplé fiľce.

Detský odev

Malé deti, kým nešli do školy, nosili dlhé voľné šaty /vigani/ bez rozdielu pohlavia. Pokrývkou hlavy malých detí bol čepček podšitý plátnom, často bohato zdobený. Po 2. sv. vojne vo väčšej miere začínajú prenikať do kroja mestské prvky a kroj pomaly zaniká. Dnes sa tradičné názvy a strihové základy niektorých ľudových odevov zachovali len u najstarších žien.

Pamätník oslobodenia

 a prírodné múzeum zbraní


Obec bola oslobodená v noci zo 16. na 17. decembra 1944 ako prvá na území okresu Košice-okolie. Už v noci 15. decembra však do dediny vstúpila skupina sovietskych prieskumníkov pod velením ženy-kapitánky. 

Na oslobodzovaní obce sa podieľali vojská 4. ukrajinského frontu pôsobiace v bojovej zostave Červenej armády - 18. armáda pod velením generálporučíka Gastiloviča, 40. armáda pod velením generálporučíka Žmačenka a 1. gardová armáda pod velením generálplukovníka Grečka. 

V parku na konci obce sa nachádza  Pamätník oslobodenia, pri ktorom je pochovaných vyše sto padlých vojakov. V boji padli aj traja obyvatelia obce

Pamätník bol odhalený v deň 30. výročia oslobodenia obce 17. decembra 1974. Dvanásť metrov vysoký dvojpylón navrhol Ing. arch. Pavol Merjavý, tridsať tonový reliéf z travertínu z Vyšných Ružbách zhotovil akademický sochár Juraj Bartusz. Areál pamätníka upravili občania obce svojpomocne v rámci akcie "Z" ako sa to vtedy nazývalo.

Pri pamätníku je vystavený tank, delá a ďalšia dobová armádna technika z 2. sv. vojny. Zaujímavosťou je, že vystavený tank T-34 absolvoval trasu do obce "po svojich" s pohonom vlastného motora.

V blízkom amfiteátri s kapacitou približne 1000 miest sa každoročne konajú regionálne slávnosti, napríklad Dni mikroregiónu Hornád.


Národná prírodná rezervácia

Malý Milič


Národná prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1950 na ochranu typických pralesovitých porastov Miliča dôležitých z vedecko-výskumného, náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Skalná ostroha Malého Miliča so skalnými stenami a suťami je hniezdiskom dravých vtákov. 5. stupeň ochrany.

https://uzemia.enviroportal.sk/


Národná prírodná rezervácia

Veľký Milič


Národná prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1967 sa nachádza na severných svahoch Miliča. Chránené územie predstavuje zachovalé lesné spoločenstvá na vyvrelinách južnej časti Slanských vrchov a významné hniezdiska chráneného dravého vtáctva. Územie je využité pre potreby zoologického a lesníckeho výskumu. 5. stupeň ochrany.

https://uzemia.enviroportal.sk/


Prírodná rezervácia

Malá Izra


Jazero Malá Izra sa nachádza v geografickej oblasti severovýchodného Miliča, katastrálne patrí k územiu obce Slanská Huta. Malá Izra nie je pre turistov natoľko atraktívna ako jazero Izra, avšak svojou unikátnosťou má oveľa väčší význam.

Prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1976 na ochranu zriedkavých prirodzených spoločenstiev slatinno-jelšového lesa Slanských vrchov. Je to močiarny jelšový les nížinného typu v nezvyklej nadmorskej výške okolo 700 m n.m. Rozloha jazera je 0,77 ha, pričom vodná plocha nie je odkrytá, ale nachádza sa v prírodnej priehlbine lesa. Postupným zarastaním sa mení na mokraď, rašelinisko. 5. stupeň ochrany.

https://uzemia.enviroportal.sk/


Prírodná rezervácia

Marocká hoľa


Prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1950 na výmere 64 ha sa nachádza na severozápadných svahoch Miliča v nadmorskej výške od 610 do 806 m n.m. Jej západnú hranicu tvorí rozsiahla pohraničná horská lúka nazývaná Malá Marovka /560 m.n.m./, kde sa nachádza rozcestník s križovatkou trás.

Sú tu chránené vzácne, vyše 130 ročné pralesovité porasty buka s typickým zložením a štruktúrou na andezitoch a andezitových tufoch, dôležitých z vedecko-výskumného, náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. 4. stupeň ochrany.

https://uzemia.enviroportal.sk/ 

CIRKVI


Rímskokatolícka farnosť

sv. Anny


Skároš je filiálnou obcou farnosti Trstené pri Hornáde, ktorá patrí do dekanátu Košice-juh Košickej arcidiecézy.

Farský úrad:

Trstené pri Hornáde 19 

055 698 01 71, 0907 067 076

farnost.trstene@gmail.com 
Správca farnosti:
PhLic. ThLic. Jozef Gamrat, farár


https://farnosttph.sk/


Kostol Ružencovej Panny Márie


Prvý kostol - kaplnka v Skároši bola postavená v r. 1905 a slúžila spoločne pre rímskokatolíckych a gréckokatolíckych veriacich, ktorí ju postavili spoločne. Počas 2. sv. vojny však bola úplne zničená. Kaplnka mala predstavenú vežu a stála na mieste terajšieho obecného úradu. Bola orientovaná rovnako ako susedný kalvínsky kostol.

Terajší kostol bol postavený krátko po 2. sv. vojne. Základný kameň bol položený 19. októbra 1947, posvätil ho Mgr. Ján Onderúv. Na jeho výstavbu bol použitý kameň, tehly a drevo. Kostol bol vysvätený 12. októbra 1948. Podľa patrocinií bol pomenovaný sviatkom Ružencovej Panny Márie.

Kostol predstavuje modernú stavbu jednoloďovej dispozície so segmentovaným uzáverom presbytéria a dlhou pristavanou sakristiou. Na západnej strane je nižšia stavba podvežia a do priečelia vstavaná veža. Nad moderným portálom vyniká plochý nástenný kríž. Veža je rovná, bez strechy a má trojité zvukové okná štvorcového tvaru. 

Vo veži sú dva zvony - malý bez nápisu a veľký, na ktorom je nápis "ÖNTÖTTE, HÖNIG FRIGMES, ARADON 1906". Vnútorné zariadenie, okrem oltára, je z obdobia výstavby kostola. 

Pôvodný oltár zhotovený z mramoru bol neskôr odstránený. V interiéri sa nachádza drevený hlavný kríž, drevené sochy Ružencovej Panny Márie a Zmrtvychvstalého Ježiša Krista a sádrové sochy Božieho srdca, Nepoškvrneného srdca Panny Márie, Sv. Antona a Lourdská jaskyňa so sochou Panny Márie.


Kríže


Najstarší kríž je za dedinou na ceste do Ždane. Nachádza sa na pravej strane medzi dvomi lipami. Je z roku 1888. Pôvodne stál na jeho mieste drevený kríž, ktorý bol postavený 16. augusta 1856. Kríž je celý zo železa. Pôvodnú drevenú ohrádku po vojne nahradila železobetónová, ktorá obkolesuje kríž dodnes. 

Ďalší kríž je za dedinou na ceste do Trsteného pri Hornáde po ľavej strane, je liatinovo železný a bol vyhotovený v roku 1900. Dal ho vyhotoviť člen rodiny Jaššovcov. Je tu istá podobnosť s prvým krížom. 

Tretí kríž sa nachádza v centre obce blízko rímskokatolíckeho kostola. Položený je na betónovom základe a betónovo - kamennom sokli. Kríž je z lešteného mramoru, korpus je odliatok zo železa. Stojí na malom priestranstve pred rodinným domom. Výška kríža je okolo 4 metrov. Je na ňom nápis: "Na chválu Božiu vystaviť dali Katarína Lukáčová rod. Jašó a deti 1929."

Štvrtý kríž sa nachádza v záhradke rodinného domu na Hlavnej ulici. Kríž je liatinový. Dátum vyhotovenia je neznámy, ale podľa štýlu pochádza z prvej polovice 20. storočia. 

Piaty kríž je na konci obce smerom k hraniciam. Je liatinový, v dolnej časti sa nachádza pozlátený anjelik v jednej ruke s krížom, v druhej s fakľou. Kríž bol zhotovený niekedy v priebehu medzivojnového obdobia.

Šiesty kríž je mramorový, nachádza sa na cintoríne a je z r. 1939. Na ňom je nápis v maďarčine, ktorý v preklade znamená: "Na Božiu slávu dali postaviť František Jambor a Mária Árvai 1939". V súčasnosti sa pri ňom koná "Dušičková pobožnosť".

 


Reformovaný cirkevný zbor 

Čaňa-Skároš

 

Farský úrad: 

Osloboditeľov 37, Čaňa
055 699 92 30
semjan@zoznam.sk
Duchovný: Mgr. Ján Semjan
Kurátor: Ing. Július Kováč, 
055 698 06 16


www.reformata.sk

 


Reformovaný kostol



Reformovaný kostol bol postavený v roku 1822.   

ĽUDIA


Skárošanka 


Ženská spevácka skupina Skárošanka sa formovala postupne od roku 1974. V roku 1978 mala 11 členiek a začala sa pravidelne zúčastňovať súťaží Dargovská ruža, podujatí v obci i mimo nej.

Súťažiam Dargovská ruža predchádzali semináre a obľúbené viacdňové sústredenia členov, napr. v Košickej Belej, Herľanoch, Bukovci, Opátke... Spevácka skupina absolvovala veľké množstvo vystúpení v obci - obecné oslavy - oslavy oslobodenia, oslavy 1. a 9. mája, okrúhle výročia a jubileá občanov /narodeniny, zlaté a strieborné svadby/, rozlúčky s brancami atď.

Po dlhšej prestávke začala spevácka skupina opäť vystupovať v roku 2001. V nových krojoch sa predviedla na oslavách Dňa matiek a na okresných oslavách Dňa zdravia, ktoré organizovala OR- SZZP v Košiciach. V tomto roku sa speváčky zúčastnili aj na folklórnych slávnostiach národnostných menšín v Maďarsku v obci Füzér. Vedúcou skupiny bola od roku 1978 do roku 2002 pani Anna Harčaríková, od roku 2002 vedie spevácku skupinu Ing. Anna Ruščáková. Skupina sa aj od roku 2002 zúčastňovala a zúčastňuje akcií a rôznych súťaží v obci i mimo obce: Deň zdravia, Deň matiek, posedenie s dôchodcami, regionálne slávnosti, poľovnícky deň a iné.

V roku 2009 oslávila ženská spevácka skupina "Skárošanka" 35. výročie svojho vzniku za účasti aj bývalých členiek skupiny a starostu obce.

Pri tejto príležitosti obdŕžala ŽSS blahoželanie a poďakovanie od generálneho riaditeľa Národného osvetového centra Bratislava.

Virganek 

 

Pôvodne detský folklórny súbor Virganek bol založený v roku 1998 na podnet pedagógov hudobno-pohybovej výchovy pre deti predškolského a mladšieho školského veku. 

Viac ako dve desiatky malých škôlkárok však vyrástli, no chuť spievať ich neopustila a aj v súčasnosti sa zúčastňujú rôznych regionálnych festivalov a súťaží.