V okolí obce Slanec už od nepamäti hraničili dva veľké majetky, a to veľkostatok rodu Forgáchovcov a veľkostatok rodu Károlyiovcov. Rod Forgáchovcov sa stal majiteľom tohto panstva spolu so Slaneckým hradom v roku 1589 ženbou a darom od panovníka Rudolfa II. Poslednou majiteľkou bola Alžbeta Forgách-Waldbottová, neter grófa Štefana Forgácha.

Vznik veľkostatku Károlyiho rodu úzko súvisí s históriou hradu Füzér.  Listinou zo dňa 12. marca 1686 kráľ Leopold I. daroval hrad s priľahlými majetkami Ladislavovi Károlyimu, ktorý vo vojne proti Turkom stratil svojho najstaršieho syna a všetok majetok. 

Po skončení I. sv. vojny a vzniku ČSR nové štátne hranice nerešpektovali vlastnícke hranice. Skoro celý Forgáchov majetok /až na Pusztafalu/ pripadol na územie ČSR, kým z Károlyiho veľkostatku len 2419 ha. Zvyšok ležal na území Maďarska. Posledným majiteľom hradu Füzér bol Ladislav Károlyi a jeho prvorodený syn Dr. Štefan Károlyi.

Štátne lesy vznikli po I. svetovej vojne, po realizovaní pozemkovej reformy, pri ktorej väčšina lesných komplexov prechádzala do držby štátu na základe protokolu zo dňa 26. 4. 1933. Bývalej majiteľke Alžbete Forgách-Waldbottovej bol ponechaný vo vlastníctve lesný komplex Kerékhegy - Okrúhly vrch s loveckým zámkom, Veľký Várhegy a Malý Várhegy so zrúcaninami hradu, parkom a kaštieľom. Bolo jej ponechaných aj niečo z pozemkov na uspokojenie deputátnikov.

Zriadenie pošty

V Uhorsku pravidelná poštová trasa, vychádzajúca z Bratislavy, ktorá pojala aj Košice, vznikla v roku 1558. V Košiciach zriadili poštový úrad v roku 1550. V obci Slanec prvý poštový úrad bol zriadený až v roku 1868.

Vybudovanie súkromnej telefónnej stanice

V roku 1891 bola daná do prevádzky 11 kilometrov dlhá telefónna sieť v Košiciach so 40 predplatiteľmi. V roku 1893 počet účastníkov vzrástol na 90 a sieť sa rozšírila na 30 kilometrov. V priebehu ďalších štyroch rokov sa rozšírila až na 158 km. V tej dobe bola na veľkostatku grófa Forgácha vybudovaná súkromná telefónna sieť. Grófova kancelária bola spojená s hájovňami a loveckými chatami. Nemáme údaje o tom, kedy bola obec napojená na telefónnu sieť.

Elektrifikácia - vodovod

V roku 1928 bola uskutočnená elektrifikácia obce s nákladom 145 000 Kčs. Obec od štátu získala 75%-nú subvenciu. V nasledujúcich dvoch rokoch, teda v roku 1929-30, bol vybudovaný obecný vodovod. Stál 169 250 Kčs, na ktorý štát dal 85%-nú subvenciu.

Výstavba železnice

Obyvatelia Slanca nachádzali živobytie v grófskych lesoch, ktoré zásobovali drevom celý Zemplín. Do života v obciach Slanecka významnou mierou zasiahla výstavba železnice Košice - Michaľany v roku 1860. Stavbu riadili talianski odborníci. Gróf Forgách prispel na výstavbu pol miliónom zlatých a drevenými pražcami /podvalmi/. Tento príspevok rozhodol, že trať viedla cez jeho pozemky. Prevádzka na trati bola otvorená v roku 1873. Hneď potom sa začala stavať píla...

Píla v Slanci

Prvá píla, pravdepodobne na vodný pohon, bola vybudovaná za výdatnej podpory majiteľa veľkostatku grófa Forgácha na upätí Kerékhegy /Okrúhly vrch/ pri potoku Roňava nad Slančíkom hneď po otvorení železničnej trate Košice - Michaľany. V roku 1910 bola pri železničnej stanici v Slanci Národnou drevárskou účastinárskou spoločnosťou vybudovaná nová píla na parný pohon. Najviac účastín v nej mal Imrich Heidelberg, ktorý bol považovaný za majiteľa píly a mal v jej riadení rozhodujúce slovo. Pílu viedol Imrich Železník ako riaditeľ. Bol poľského pôvodu a mal potrebné odborné vzdelanie a piliarske skúsenosti. Aj robotníci, ktorí na novej píle pracovali, boli poľského pôvodu a mali v piliarstve prax. V určitom období vlastnili pílu bratia Švarcovci. V období Slovenského štátu bola na pílu uvalená národná správa - ako na židovský majetok. Správcami boli Jozef Sisák a Dr. Púčik. Keď nemecká armáda v decembri 1944 zo Slanca ustupovala, pílu a železničnú stanicu podmínovali a vyhodili do vzduchu.

Družstevné myšlienky v Slanci

Raz, keď sa gróf Štefan Forgách prechádzal a prihovoril sa k miestnym roľníkom, jeden z nich sa posťažoval na neznesiteľné pomery v obchodoch. Gróf navrhol, aby v obci zriadili Potravné družstvo.

Táto myšlienka sa ujala a už na jar 1898 sa pracovalo na získavaní domov a upisovaní prvých podielov. Členský podiel bol 10,- korún. Za krátky čas bolo získaných 148 členov s 1120 podielmi. Za členov prvej správy boli zvolení gróf Štefan Forgách, Július Farkaš, farár Bartolomej Idrany, učiteľ Karol Vrta a Štefan Varga. Potravné družstvo prešlo zložitým vývojom a pomerne významne pomáhalo miestnym obyvateľom. Popri Potravnom družstve bolo v obci aj Úverové družstvo, kde si členovia mohli ukladať svoje úspory a podľa potreby si aj vyzdvihnúť úver pri 5,75 % úrokovej miere. Výhody Potravného i Úverového družstva využívali obyvatelia dedín Slanec, Nový Salaš, Slanská Huta, Slančík, Kalša, Slanské Nové Mesto, Ruskov, Rákoš, Lastovce, Slivník a ďalších. 

Pôvodné jedlá obyvateľov Slanca

Naši predkovia nepoznali pečienku, kávu, kakao ani cukrárenské pečivá. Varili si na viac dní. Jedli ráno, na obed a večer. Najčastejšími jedlami boli jedlá zo zemiakov, kapusty, ovseného šrotu a zo strukovín. Jedávali kukuričnú kašu s mliekom. Varili aj obľúbené halušky s kyslou kapustou alebo tvarohom, tzv. trepanky /halušky zo zemiakového cesta/. K lepším jedlám patrili pirohy s lekvárom alebo tvarohom. Vzácnym jedlom boli "lángoše", ktoré boli z kysnutého cesta, natreté lekvárom, tvarohom, kapustou, strúhanými jablkami, zahnuté zo štyroch strán do štvorca. K starým jedlám Slančanov patrili "lokše", ktorých bolo viac druhov. Zapíjali ich kyslým alebo sladkým mliekom. Polievka a mäso sa jedávali len na veľké sviatky.

1. svetová vojna

V nedeľu ráno 26. júna 1914 na sv. Annu slnko veselo žiarilo. Pokojný deň v Slanci narušili mobilizačné vyhlášky, ktoré boli narýchlo dopravené do obce. Ich obsah bol daný na vedomie obvyklým spôsobom - bubnovaním. Vyhláška nariaďovala, že všetci vojaci v zálohe do 48 rokov sú povinní ihneď nastúpiť vojenskú službu. Uprostred dôležitých poľných prác nastáva trpká rozlúčka s chlapmi, ktorí nastupujú do armády a potom na front. Drahí otcovia, bratia a synovia rukujú, lúčia sa s rodinami, žiaľ, niektorí naposledy. Mnohí verili, že vojna potrvá krátko, a vojaci sa čoskoro vrátia k rodinám. Boli presvedčení, že Rakúsko-Uhorsko a Nemecko sú na vojnu pripravené lepšie ako štáty Dohody a vojnu vyhrajú. Vojnový stroj, vďaka cieľavedomej organizácii a prísnej disciplíne, pracoval bezchybne. Všetci majitelia koní ich museli odviesť do Ždane k odvodu. Slančania mali šťastie, že k poľnohospodárskym prácam používali tradičné voly...

Bolo veľa padlých, ranených, chorých a zajatých. Ukázalo sa, že vojna potrvá dlho a sily bojujúcich strán sa vyčerpávajú. Vyhlásili preto nové odvody. V roku 1916 zdraželi potraviny a priemyselný tovar na neúnosnú mieru. Obchodníci bohatli, občania živorili a hladovali. Štát rekvíroval obilie, zemiaky, seno, slamu a dobytok pre armádu. Napokon bol zavedený lístkový systém...

Pokojné a hmlisté jesenné ráno 28. októbra 1918 sa obyvateľom obce zdalo okázalo všedné. A predsa. V tento deň padli putá stáročnej poroby nášho národa a po temnej noci nastal deň slobody. V obci sa najprv rozšírila správa, že je koniec krviprelievania. Vojna sa skončila, vojaci sa začali vracať domov...

Pre obyvateľov Slanca nové obdobie poznamenala pozemková reforma, ktorá začala uzavretím kúpno-predajnej zmluvy dňa 19. júna 1922, kedy 133 obyvateľov dostalo stavebné pozemky od vdovy Alžbety Forgáchovej, rodenej Waldbott. K ďalšej parcelácii grófskeho veľkostatku došlo v roku 1929...

Obete a útrapy v období 2. svetovej vojny

12. 8. 1944 bolo územie Šarišsko-Zemplínskej župy spolu s okresmi Stará Ľubovňa, Spišská Nová Ves a Kežmarok vyhlásené za operačnú oblasť nemeckej armády. Dôsledky obyvatelia Slanca pocítili až po dobytí Dukly. Nastal totiž obrovský prísun nemeckých vojsk, ktoré chránili komunikácie - cesty a železnice. Potom sa front rýchlo približoval, kanonádu a obrovský ohňostroj bolo počuť i vidieť aj zo Slanca. Nemeckí vojaci denne vyháňali mužov na práce, ktoré boli nebezpečné, pretože denne na nich útočili sovietske lietadlá. Popri palpostoch budovali aj mínové polia...

V polovici novembra prechádzala cez obec ustupujúca maďarská armáda. Niektorí vojaci využili blízkosť hraníc a ušli domov, zanechajúc zbrane a vojenskú techniku.

20. novembra 1944 Okresný úrad v Trebišove a veliteľstvo nemeckej armády nariadili evakuáciu obce. Ako prví odišli z obce štátni úradníci. Miestni občania váhali a odmietali odísť. Bezprostrednú blízkosť frontovej línie pocítili, keď 30. novembra 1944 dopadli do ich záhrad prvé delostrelecké granáty. Až vtedy odišli do Rákoša, Vyšnej Hutky, Ďurkova, Košíc, Košickej Belej, Košických Hámrov, Popradu a v obci ostáva len niekoľko rodín, ktoré si urobili zemľanky, upravili pivnice na bývanie a rozhodli sa ostať aj v tom najhoršom doma...

V okolí Slanca sa boje rozpútali 18. decembra 1944, kedy bola oslobodená Kalša a Slanské Nové Mesto. Slanská Huta privítala prvú pátraciu hliadku Sovietskej armády dňa 19. decembra 1944 o 3.00 hodine. Okolo šiestej hodiny ráno bolo už v Slanci vyše 500 vojakov. Prišli cez lesy od Breziny s úlohou pokračovať smerom na Rákoš. Cestu im ukazoval Andrej Čapňák, ktorý poznal nielen lesné cesty, ale aj nemecké palebné obranné postavenia...

Vianoce 1944 patria k najsmutnejším v dejinách obce. Časť obyvateľov bola roztrúsená po obciach Slovenska, niektorí sa ukrývali v lesoch v zemľankách a iba malá časť ostala v pivniciach v strachu a neistote. Dni sa vliekli pomaly, zásoby potravín ubúdali. Keď sa zdalo, že to už obyvatelia nevydržia, začala mohutná ofenzíva Sovietskej armády. 18. január je dňom oslobodenia. Nasledujúci deň, 19. januára 1945 boli oslobodené Košice...

Tak zasiahla 2. svetová vojna do života obyvateľov Slanca. Z civilného obyvateľstva boli v bojoch usmrtení Matej Tarasek, Júlia Nováková a Jozef Timko - 5 ročný chlapec, ktorý zomrel pri rímskokatolíckom kostole, kde je pochovaný... Vojnové škody na majetku boli odhadnuté na 5 mil. korún československých. Rozbité domy, zruinované polia, prázdne stajne a sýpky boli tvrdou realitou. Začal mierový život v oslobodenej obci. Grófske záhrady boli rozparcelované na stavebné pozemky pre občanov. Chybou ale bolo, že obec súhlasila so zbúraním kaštieľa s 55 izbami, ktorý mohol slúžiť na rôzne účely...

Spracované podľa diela Zaujímavosti z histórie Slanca a okolia, autor: Mgr. František Petro, vydal: Obecný úrad Slanec   

www.slanec.sk

Hradná studňa

Viktor Myskovszký z Košíc v časopise "Archeológia értesito" podrobne opísal hradnú studňu v Slanci a jej zariadenie na zachytávanie dažďovej vody. V novembri 1904, kedy bol článok spracovaný, bolo zariadenie ešte v zachovalom stave, keďže vtedajší majiteľ, gróf Štefan Forgách i jeho predchodcovia, majúc zmysel pre zachovanie cenných starožitností, udržiavali ho v dobrom stave. Išlo skutočne o unikát svojho druhu, keďže cisterny s podobným zariadením boli zvláštnosťou i na hradoch v cudzine.

.

.

Rímskokatolícka farnosť sv. Štefana Uhorského

Do farnosti Slanec patria obce Slanská Huta, Nový Salaš, Slančík a Slanské Nové Mesto.

Farský úrad:

Hlavná 54, 044 17 Slanec
055 69 66 944
Správca farnosti:
JCLic. Pavol Bačišin - farár

Jozef Veľas - výpomocný duchovný  

Kostoly

Podľa kroniky ev. farského úradu prvý kostolík v obci bol postavený na lúke zvanej Eklezsai rét. Nie sú správy o tom, ktorému náboženstvu slúžil. Kronika uvádzala, že kostolík bol husitský, podobne ako v Slančíku... Pravdepodobne tento kostolík prevzali kalvíni, ktorí sa tu usadili... Terajší evanjelický reformovaný kostol bol vybudovaný z podnetu grófa Mikuláša Forgácha v roku 1784... 

Rímskokatolícky kostol 

sv. Štefana Uhorského

Rímskokatolícky kostol dal vybudovať gróf Štefan Klobušický v roku 1754 

Dedinský dom

autor: Ľudovít Csordák